Tendencia obchádzať pravidlá v súťažiach nie je nič nové
Princíp fair play v zmysle čistej, poctivej hry predstavuje jeden z pilierov, na ktorom bol stavaný moderný šport, previazaný pri svojom vzniku aj so školským prostredím, zdôrazňujúcim výchovný potenciál športu. Prax však pred nás stále častejšie kladie naliehavé otázky, či športové prostredie je schopné tieto očakávania v plnom rozsahu splniť. K najzávažnejším otázkam spojeným so športovaním dospievajúcich patrí tá, ako dochádza pod vplyvom zmien všeobecného spoločenského a špecifického športového prostredia k „deformáciám“ vo vývoji športujúceho dieťaťa a či sa v jeho osobnosti objavuje niečo nežiadúce, nezlúčiteľné s etickými a morálnymi normami spojenými s fair play. K spoločenským faktorom negatívne pôsobiacich na športovú etiku patrí napríklad tendencia uprednostňovať skúsenosť pred morálkou. Skúsenosť môže ukázať, že spoločnosťou predkladané normy sú len proklamatívne a možno ich v záujme dosiahnutia nejakého cieľa prekračovať, a to bez obáv z následného trestu. Keď človek rozmýšľa tak, že „to čo nie je výslovne zakázané, je v podstate dovolené“. Ide tak o hľadanie cesty, ako odhaliť v týchto normách, ku ktorým patria aj športové pravidlá, akúkoľvek „medzeru“, ktorá by sa dala interpretovať v prospech získania výhody oproti ostatným. V podstate sa jedná o hľadanie cesty, ako legalizovať správanie vedúce k úspechu, a to napriek tomu, že je v rozpore s tým, čo by sa dalo nazvať dobrými mravmi, teda tým, čo v športe spadá pod pojem fair play.
Šport má často úzke spojenie aj s politikou a ekonomikou
S úspechmi športu sa stále spája aj národná prestíž. Športový úspech je vydávaný za štátny úspech, vytvárajú sa tabuľky získaných medailí reprezentujúcich úspešnosť jednotlivých štátov na významných športových súťažiach. K tomu pristupuje takisto aj intenzívna komercionalizácia, ktorá urobila zo športového výkonu často krát žiadaný tovar. Takmer každá sekunda pretekov, skočený centimeter, či strelený gól sú predmetom často nemalého ekonomického zhodnotenia. To všetko vedie k neustálej snahe po maximálnom výkone, úspechu, a to aj opakovane a v dlhšom časovom úseku. Vzhľadom k tomu, že šport detí a mládeže je súčasťou sociálneho javu, premietajú sa tieto skutočnosti aj do tejto špecifickej oblasti športového diania.
Problém kladenia neprimeraných nárokov
Tu vystupuje do popredia úloha trénerov a rodičov, ktorí, bohužiaľ, mnohokrát nerešpektujú skutočnosť, že pre rozvoj dieťaťa je nežiadúce traumatizovanie jeho vzťahu k sebe samému. V športe to môže byť dôsledkom prehnaného dôrazu na výkon a úspech bez rešpektovania schopností a zručností, čo vedie k obavám z nedosiahnutia očakávaného výkonu a obavy z následných reakcií najbližšieho okolia. Akékoľvek prehnané povyšovanie dôležitosti úspechu nie je v športe detí a mládeže vhodné, pretože môže spôsobiť „zablokovanie“ rozvoja vlôh, schopností, ktoré sú dôležitou súčasťou tvoriacej sa osobnosti. Objaví sa aj snaha vyrovnať sa s predkladanými nárokmi, vyhovieť požiadavke na úspešnosť aj za cenu prekračovania fair play. Možno predpokladať, a športová prax to aj naznačuje, že medzi športujúcou mládežou môžu mať väčšiu tendenciu k rizikovému správaniu, napríklad vo forme podvádzania užívaním dopingu, predovšetkým tí, ktorí buď nestačia výkonnostným požiadavkám, ktoré sú na ne kladené trénermi, rodičmi, alebo tí, ktorí sa snažia za každú cenu byť stále úspešní aj pri zvyšujúcich sa nárokoch, ktoré môžu časom prerastať hranice ich schopností. Opakujúce sa negatívne hodnotenie športového výsledku sa pre športujúce dieťa stáva závažným trestom a vytvára predpoklady pre rozvoj nevýhodného motivačného zamerania, v ktorom môže dominovať strach z neúspechu. Potlačia sa tak aj motivačné dopady pozitívneho zážitku úspechu, ktorý je sám o sebe odmenou a zážitok neúspechu, naopak, trestom. To všetko vedie k hľadaniu všetkých dostupných prostriedkov umožňujúcich získanie výhody nad protivníkom, a tým aj prevahy nad ním.