Beh je symbolom doby. Spoločnosť je pod zničujúcim tlakom na výkonnosť, je plná stresu a napätia a ventil nachádzajú ľudia napríklad práve v behu. Lenže akákoľvek závislosť a jednostrannosť škodí, varuje Jan Hnízdil, špecialista komplexného lekárstva a psychosomatiky.
Pán doktor, čo vy a šport, robíte nejaký aktívne?
Odmalička som bol dosť nešikovný, pri telocviku sa mi posmievali. Začalo ma to trápiť a chcel som to zmeniť. Dal som sa na beh, jazdil som na bicykli, lyžoval som, plával. V niektorých športoch sa mi celkom darilo. Vtedy boli v móde diaľkové pochody, s kamarátom sme ich behali.
Dokonca ste potom spojili šport s medicínou.
To bol môj sen. Mal som šťastie, že som po skončení lekárskej fakulty nastúpil na katedru telovýchovného lekárstva FTVS UK v Prahe. Dostal som sa k ľadovému hokeju a robil lekára juniorskej reprezentácie. Bola to generácia Jágra, Šlégra, Reichela, Holíka ... Dokonca som s nimi absolvoval turné v Kanade a nastúpil proti kanadským funkcionárom. Koučoval nás Jarda Jágr a prehrali sme 1:17.
Vrcholový šport robia vrcholoví invalidi
Aha, ja som si myslel, že ste pracovali medzi cyklistami.
To áno, potom som robil doktora dráhovým cyklistom v Dukle Praha. Obišiel som s nimi preteky okolo Kuby. Po vojenčine som pokračoval v horskej cyklistike. S cestnou cyklistikou na profesionálnej úrovni som sa zoznámil počas pôsobenia v talianskej stajni Navigare pri Giro d'Italia.
Aká je práca v cyklistickom profitíme?
Pracoval som tam ako fyzioterapeut. Na vlastné oči som videl, aká brutálna je to záťaž. To sa nedá zvládnuť prirodzeným spôsobom. Cyklisti po skončení etapy, ešte v prepotených dresoch, napochodovali na izby, tam čakali infúzne stojany a dostávali vnútrožilovú výživu, megadávky vitamínov, erytropoetín, kortikotropín ... Niektorí ani nevedeli, že ich dopujú.
Čo vy na to?
Systém vrcholového športu po nich žiada výkony, ktoré už nemôžu vlastnými silami dosahovať. Takže sú nútení dopovať. Tá istá spoločnosť ale vyvíja tlak na to, aby nedopovali. Je to spoločenský problém, šport môže byť buď vrcholový, alebo čistý. Oboje súčasne chcieť nemôžeme. Čistý vrcholový šport je protirečenie.
Čo by sa páčilo viac vám? Dopovať a mať výsledky, alebo prijať slabšie výsledky, ale dosiahnuté čistou cestou?
To je osobná voľba každého. Ak sa chce niekto zničiť, je to jeho rozhodnutie. Pokiaľ si chce uchovať česť, zdravie a nedopovať, mal by sa vrcholovému športu radšej vyhnúť.
Pokúsil sa niekto vtiahnuť do dopingového sveta aj vás?
Niekoľkokrát na mňa bol vyvinutý tlak zo strany majiteľov stajne, manažérov, ale aj športovcov, že už do toho nemôžu dať viac a že už je to len na mne. Že mám určité skúsenosti od talianskych profíkov. Poprial som im veľa zdravia a rozlúčil sa. Z vrcholového športu som úplne vystúpil. Doktor v ňom nie je preto, aby sa staral o zdravie športovcov, ale preto, aby dosiahli nadľudský výkon. Ten ale nie je so zdravím zlučiteľný. Je to medicína v službách športového biznisu. Pre väčšinu ľudí sú vrcholoví športovci symbolom zdravia. V skutočnosti to sú vrcholoví invalidi.
Čo k tomu vlastne športovcov ženie?
Každý si v mladosti rád zahrá futbal alebo hokej. Potom dospieva, športuje rád ďalej, ale začne sa venovať vzdelaniu, profesii, rodine. Vrcholový futbalista alebo hokejista si ale musí uchovať hravosť aj v dospelosti. Zamrzne vo vývoji, má síce obrovskú postavu, ale mentalitu dieťaťa. To sa premieta aj do jeho osobného života: hrá sa s autíčkami (nakupuje drahé, rýchle autá), hrá sa s bábikami (strieda modelky), hrá na automatoch, po turnajoch ho sprevádza mamička. Pretože nič iné, než sa hrať, nevie, snaží sa vo vrcholovom športe udržať za každú cenu. Keď už to nejde, chce po štátu, aby sa o neho postaral, veď predsa vybojoval toľko medailí! Plače ako malé decko.
Jednostrannosť škodí. Aj tá bežecká
Čo si myslíte o behu?
Beh som mal veľmi rád. Teraz už som výrazne spomalil. Snažím sa o rýchlejšiu chôdzu v lese, jazdím na bicykli, na bežkách, na kolieskových korčuliach, rád si zaplávam. S futbalom alebo tenisom by som už neriskoval. Je skvelé, keď človek ovláda rôzne športy, rozvíja sa harmonicky. Veľký problém ale je, keď šport ovládne človeka. Akákoľvek jednostrannosť a závislosť škodí. Na tele i na duši.
Keď sa rozhliadneme okolo seba, nemožno nevidieť, koľko ľudí naraz behá. Čím si to vysvetľujete?
Je to symbol doby. Spoločnosť je v obrovskom napätí a strese, ľudia zúfalo hľadajú nejaký ventil. Tak bežia, bežia a nevedia za čím. Predstavujem si, že ten náš šialený beh skončí ako bájny Feidippidés. Keď dobehol z Maratónu do Atén, povedal: "Zvíťazili sme!" A umrel.
Niektorí bežci berú pred pretekmi lieky proti bolesti. Čo vy na to?
Je to najkratšia cesta k sebazničeniu. Bolesť nie je nepriateľ, s ktorým by sme mali bojovať liekmi. Je to dôležitý obranný mechanizmus. Naše telo nemá inú možnosť, ako nám oznámiť, že s ním zle zaobchádzame, než bolesťou. Je to taká naša červená kontrolka. Keď ju vypneme liekom a pokračujeme v behu, zničíme si nielen kĺby, ale aj žalúdok, pečeň, obličky. Pritom úplne zbytočne, stačí načúvať signálom tela.
Hovorili ste o tom, že beh sám o sebe nestačí ... je ale predsa lepšie ísť behať ako sedieť pri televízii.
Určite je dobré sa prebehnúť. Ak to vek a kĺby dovolia, čo už nie je môj prípad. Takže si občas rád pustím šport v televízii.
Systém okolo nás je problém, depresia je len signál
Povedali ste metaforicky, že všetci stále niekam bežíme. Kam sa ženieme?
Sedíme v lietadle, ktoré letí šialenou rýchlosťou. Nevieme kam a nevieme prečo, pilotnú kabínu ovládli nebezpeční psychopati. My si myslíme, že sa nemôže nič stať, a s vytreštenými očami sledujeme, ako to okolo nás sviští. Náraz bude veľmi tvrdý.
Môžeme ho nejako zmäkčiť?
Snáď je ešte šanca vyskočiť. Prenechať lietadlo psychopatom a vrátiť sa na Zem.
Je tak ľahké vyskočiť zo systému?
Nie je to vôbec ľahké, ale je to nutné. Ja som vlastne vyskočil z klasickej medicíny. Ľudia ku mne chodili s rôznymi problémami, ja som ich posielal na vyšetrenie, predpisoval som im lieky ... a oni sa mi stále vracali. Ich stonaňiu som vôbec nerozumel, liečil som, ale neuzdravoval. Potom som objavil komplexnú medicínu a pochopil, že každá choroba je informácia o tom, aký človek je, v akých podmienkach a akým spôsobom žije. Je to informácia o tom, že niekde robí chybu. Skôr než ako doktor fungujem ako tlmočník medzi telom a mysľou pacienta. Vysvetľujem mu, čo mu telo chorobami oznamuje. Človek je chorý preto, lebo telu nerozumie.
Ako nás ohrozuje stres?
V súčasnej dobe u nás berie lieky proti depresii a úzkosti státisíce ľudí. To je celkom dosť. Čítal som, že sa plánuje stavba nových psychiatrických centier. Ľudia už stresujúcímu životnému tempu nestačia, sú odkazovaní k lekárom, dopujú sa liekmi. To ale nie je cesta k uzdraveniu. Spoločenský systém je veľmi chorý a ten, kto sa na neho adaptuje, je vlastne mentálne postihnutý. Ľudia trpiaci úzkosťou alebo depresiou sú paradoxne normálni, ešte niečo cítia, nevzdali to. Smerujeme k tomu, že väčšina normálnych, citlivých ľudí bude na psychiatrii a vonku zostanú len psychopati.
Ako sa stres šíri?
Najväčším stresorom sú negatívne emócie: zloba, závisť, arogancia, zlosť. Tie sa prenášajú ako epidémia. Americký psychológ Fiedmann preukázal, že stačí, aby ste boli niekoľko minút v prítomnosti dominantnej negativistickej osoby, a nakazíte sa. Pritom s ňou ani nemusíte hovoriť, funguje to aj na diaľku. Keď si v televízii pustíte politickú predvolebný debatu, je to taký nápor negatívnych emócií, že sa môžete otráviť, ako by ste si pustili plynový sporák. Dvíha sa vám žalúdok, bolí vás hlava, prestane vám chutiť, zle zaspávate. Vystúpenie našich politikov by malo na obrazovke povinne sprevádzať varovanie: "Sledujete politickú diskusiu. Škodíte svojmu zdraviu!"
Manažér je diagnóza
Akí pacienti k vám chodia najviac?
Poslednou dobou chodí veľa manažérov. Skôr než profesia je to diagnóza, s čím väčším a drahším autom manažér príde, tým ťažší je to prípad. Asi to bude nejaká forma autizmu. Prichádzajú úplne odrovnaní, prehĺtajú lieky na tlak, na žalúdok, na spanie, na nervy ... Odo mňa chcú, aby som ich uzdravil a oni mohli ďalej žiť sebazničujúcim spôsobom. Nechápu, že to nejde. Liečime ich ako malé deti: terapeutka s nimi ide na vychádzku do lesa, dietologička ich učí pomaly jesť, fyzioterapeutka dýchať, psychológ nadväzovať normálne vzťahy ...
Nie je vám z toho smutno?
Je to ich život, nie som spasiteľ. Spasiť sa môžu jedine sami, my im poradíme, ako na to. Ak to pochopia, majú šancu. Vyliečených pomaly pribúda. Trebárs marketingová riaditeľka farmaceutickej firmy: dala výpoveď, pomáha v zariadení sociálnej starostlivosti, chodí na kurzy harfy a drevorezby. Od základov zmenila život. A je v pohode. Z toho mám veľkú radosť.
Máte veľa objednaných ľudí, viete povedať, že už toho máte nad hlavu sám?
Radím to svojim pacientom, sám s tým zápasím. Termíny ordinácie sú do konca roka obsadené, na budúci rok je vydaných niekoľko sto poradových čísel. Ľudia volajú, píšu, posielajú e-maily, niekedy dokonca s odfoteným zdravotným problémom - napríklad vyrážkou dieťaťa alebo vlastnými opuchnutými nohami. Chcú, aby som im poradil na diaľku, keď sa nemôžu dostať do ordinácie. Aby som to zvládal, nedávam nikomu číslo mobilu a sám ho používam len na SMS správy. Nemám ani vlastnú e-mailovú adresu. Na e-maily so žiadosťou o radu, ktoré prichádzajú do nášho centra, odpovedám: "Ľutujem, diagnostikovať ani liečiť na diaľku neviem, jedinou možnosťou je osobné stretnutie a vyšetrenie v ordinácii. Objednajte sa cez recepciu".
Kedy ste sa naposledy zastavili?
Musím sa zastaviť každú chvíľu. Medzi pacientmi idem na pár minút do lesa, po práci na hodinovú vychádzku. Chcem byť tiež chvíľu sám a mlčať. V meste je to problém, ľudia ma často oslovujú aj na ulici.
Štve vás to?
Keby ma to štvalo, škodil by som len sám sebe. Snažím sa takúto situáciu odľahčiť. Nedávno ma zastavila pani v supermarkete, že ma počula hovoriť v rádiu o chorobách štítnej žľazy a chcela by sa poradiť. Tak som jej medzi regálmi povedal: "Hneď sa na vás pozriem. Vyzlečte sa."
Ako to máte s liekmi všeobecne?
Základom komplexnej medicíny je klasické medicínske vzdelanie, používam modernú diagnostickú techniku aj lieky. Na prvom mieste je ale zistiť, akú informáciu choroba oznamuje, poradiť pacientovi, čo má vo svojom živote zmeniť, aby posilnil samouzdravující schopnosti. Keď jeho vlastné sily na zvládnutie choroby nestačí, predpíšu mu lieky, ale len dočasne, aby sa odrazil od dna a bol schopný urobiť zmenu. Je len na ňom, či ju urobí, alebo pôjde ďalej na liekoch. Ja mu ich však dám len raz, potom sa s ním rozlúčim. Pracujem s ľuďmi, ktorí pochopili, čo je potrebné, a sú za svoje zdravie ochotní a schopní niesť zodpovednosť. Iná situácia je pochopiteľne u starých ľudí alebo u onkologicky chorých. Tí sa bez dlhodobej alebo aj doživotnej medicínskej podpory nezaobídu.
Ako sa vám žije mimo oficiálneho medicínskeho systému?
Slobodne, som rád, že som z toho starého vystúpil. Je založený viac na liečení chorôb než na uzdravovaní ľudí. Lekár je v ňom finančne motivovaný k tomu, aby sa správal ako opravár, pacient demotivovaný k aktívnej starostlivosti o vlastné zdravie. Tadiaľ ale cesta k zdraviu nevedie. Páči sa mi model, ktorý fungoval v dávnej Číne, vladár platil svojho lekára, len kým bol zdravý. Akonáhle ochorel, platiť prestal. K takejto zmene motivácie by som chcel dospieť vo svojej praxi. Byť platený za to, že radím ľuďom, čo majú robiť, aby boli zdraví.
Ako sa staráte o svoje telo vy?
Dokážem poradiť každému inému. Vlastnú životosprávu by som radšej nekomentoval, vegetarián ani abstinent rozhodne nie som.
Jan Hnízdil
MUDr. Jan Hnízdil je špecialista v odbore komplexného rehabilitačného lekárstva a psychosomatiky. Podieľal sa na niekoľkých knihách, napríklad na tituloch Mojím marodům, Doping aneb zákulisia vrcholového športu, Bolesti chrbta: mýty a realita alebo Ako liečiť chorobu šialenej medicíny.