Tieto oblasti však nie je možné chápať ako samostatné
Naopak, sú úzko previazané a jedna ovplyvňuje druhú. Ak deti nebude šport baviť, väčšinou si k nemu nevybudujú kladný vzťah a pravdepodobne čoskoro ukončia svoju športovú kariéru. Jednotvárny a jednostranný tréning môže viesť k zdravotnému oslabeniu, ktoré sa v budúcnosti môže negatívne odraziť na výkonnosti a môže viesť k zdravotným komplikáciám vyžadujúcim medicínske riešenie. Proste nie je možné sa na šport detí pozerať iba prizmou dospelého, teda výkonnostného uhla pohľadu.
Prečo vlastne deti chcú športovať?
Mnoho dospelých vidí motiváciu detí zo svojho pohľadu a bude uvádzať rôzne motívy, napr. víťazstvo, súťaženie, zábava, rodičia, pretože to vidí v televízii atď. Otázkou však je, či ide skutočne o motívy detí, ktoré sa športom chcú začať. Ak sa pozrieme na deti vo veku okolo 6 – 8 rokov, zistíme, že sú veľmi neposedné. Nevydržia chvíľku sedieť, stále poskakujú a prejavujú neuveriteľnú energiu. Deti pre svoj normálny vývoj pohyb nutne potrebujú. Potreba pohybu s vekom síce klesá, v predškolskom období a období mladšieho školského veku je však stále ešte veľmi silným motivačným faktorom. Deti majú v období mladšieho školského veku psychiku, ktorá vyžaduje časté striedanie podnetov, ale predovšetkým emocionálnu aktivitu (v pozitívnom slova zmysle). Rodič často počuje – „Čo by som mal robiť?“ alebo „Ja sa nudím.“ Tým vlastne deti dávajú najavo svoju potrebu niečo prežiť, zažiť dobrodružstvá. Mnoho dospelých túto potrebu nemá, naopak často chcú byť skôr v pokoji. Dospelí majú často predstavu, že malé deti majú radi výhru, že chcú vy hrávať. To je ale len určitý povrchný dojem dospelých. Výhra alebo prehra pre nich dôležité v podstate nie sú. Je to hlavne pocit úspechu zo svojho výkonu. Tento pocit vychádza z dôležitosti rozvoja vnútornej motivačnej štruktúry. Pre deti nie sú zásadnými kategóriami výhra či prehra, úspech je definovaný naplnením či prekonaním očakávania. Je teda zásadné, aby ich pocit zo športovej činnosti so sebou prinášal subjektívne prekonávanie očakávaní z vlastného výkonu.
Vzťah dospelých k deťom
Tréningové postupy, ktoré si väčšina trénerov pamätá, sú totiž zamerané predovšetkým na prácu s dospelými a ich použitie v príprave detí je často nešťastné. Preto by bolo vhodné uviesť niektoré všeobecné odporúčania pre tréning detí. Súčasný šport (predovšetkým vo svojej vrcholovej podobe) vyžaduje od pretekára mnoho dôležitých predpokladov a zložitých zručností. Pritom zistíme, že šport (predovšetkým ak malý adept športovej slávy túži po dosiahnutie tých najvyšších mét) vyžaduje tak rozsiahle vybavenie jednotlivca, že jeho potrebná miera sa vyskytuje iba u malého počtu ľudí. Preto sa musí tréner veľmi vážne zamýšľať nad tým, či je schopný už v čase náboru detí na prvý pohľad rozpoznať jedincov s dobrými pred pokladmi pre danú športovú disciplínu. Veľké nároky na trénera, predovšetkým v oblasti prístupu k deťom a v tom, ako ich motivovať pre ďalší športový rozvoj, kladie tiež to, že v súčasnej dobe je ponuka športov značne široká a že deti majú veľa možností, ako tráviť voľný čas. Rovnako dnes už v podstate nie je možné, aby tréner pristupoval k deťom z nadriadenej pozície, pretože tento prístup takmer určite deti od ďalšieho športovania odradia. Športová príprava detí musí byť založená na učení sa novým zručnostiam a nie na dávkovaní zaťaženia. Preto v tréningu deti „učíme“ (vysvetľujeme, čo robia nohy, ramená, hlava, neustále opravujeme atď.) a nekladieme len nároky na množstvo a rýchlosť ubehnutých kilometrov. Dôležité je učiť deti tieto zručnosti v správnom poradí, poznať metodické rady a postupy pre jednotlivé zručnosti. Súčasná príprava často aj niekoľkých desiatok detí vo veku 5 až 8 rokov v jednom družstve (v prvých rokoch tréningu) prináša okrem iného aj potrebu individuálnej práce s jednotlivými deťmi, ich opravovanie, korigovanie, motivovanie. Pri predpoklade účasti 2 až 3 trénerov v tréningovej jednotke dôjdeme k záveru, že v prípade, že sa tréneri budú venovať každému dieťaťu rovnakú dobu, potom za 60 minút tréningovej jednotky dôjde k individuálnemu kontaktu s konkrétnym dieťaťom iba 2–3×. To však pre nácvik tréningu tak technicky náročných zručností, akými sú napríklad akrobatické prvky, podanie v tenise alebo kop v karate, prináša veľmi malú efektivitu tréningu.