Prečo vlastne behám? Aký je môj cieľ? Aké sú moje hodnoty, ktoré pri behu uznávam? Ako rýchlo sa chcem zlepšovať? Aký tréningový proces chcem absolvovať? Ako viem popísať bežecký úspech, ktorý chcem dosiahnuť? Ako viem popísať bežecké zlyhania, ktorým sa chcem vyhnúť? Ako mám reagovať, keď ma niečo nahnevá alebo znechutí? Ako mám pracovať so svojimi emóciami, či už pozitívnymi ale hlavne negatívnymi? Aká je moja bežecká filozofia? Kládli ste si už niekedy tieto otázky?
Vy ste generálnym riaditeľom svojho vlastného života a máte takmer neobmedzené kompetencie, väčšie ako akýkoľvek generálny riaditeľ v akejkoľvek firme, ktorú poznáte. Len vy rozhodujete aké budú odpovede na tieto otázky. Vy si viete vybudovať svoj vlastný manuál na úspech. Ten manuál nie je univerzálny, platí len pre vás a nikto okrem vás ho nemusí poznať. Presne takto to môže fungovať aj pri behu.
Na konci dňa práve mozog rozhodne o tom aký výkon podáme v kritických situáciách. Práve mozog nám umožňuje robiť aj veci, ktoré sme nerobili nikdy predtým, reagovať na podnety spôsobom akým sme nereagovali nikdy predtým. To všetko sa tiež dá trénovať. Niekomu stačia dychové cvičenia pred tréningom, niekomu krátka meditácia, iný potrebuje roky psychickej prípravy, aby dostal svoju psychiku do pozície, že nebude prekážkou, ale podporovateľom jeho výkonu (nielen v športe).
Tréning zmeny samého seba je veľmi náročný
Ako sa dá zmeniť emocionálne nastavenie športovca? Je jasné, že keď je športovec frustrovaný vecami, ktoré nedokáže zmeniť a neustále sa nimi rozptyľuje, tak sa ponára do negatívnych zákutí vlastnej psychiky. Ale ako sa to dá zmeniť?
Justin Su´a: „Je to samozrejme ťažké. Okrem iného aj preto, lebo existuje ešte veľmi veľa vecí, ktoré o ľudskom mozgu nevieme. Dokonca ani špecialisti na mozgovú neurochirurgiu nevedia o mnohých nervových prepojeniach. Mozog je jedna z najmenej prebádaných častí ľudského tela. Ale je mnoho vecí, ktoré poznáme. A tam patrí napríklad to, že učenie čohokoľvek nového vytvára nové nervové prepojenia medzi jednotlivými časťami mozgu a z tohto pohľadu je jedno, či so vytvárame nový psychický vzorec ako bojovať so strachom, či ako sa vyhnúť úzkosti alebo ako sa naučiť ovládať v istých situáciách. Na neurologickej úrovni je učenie vlastne vytváranie a následná automatizácia nových nervových prepojení.“
Schopnosť zmeniť sa patrí medzi to najťažšie, čo môžeme dokázať. Mnohým sa to nepodarí nikdy. Avšak sú prípady, kedy zmena ľuďom výrazne pomohla. Šport je esenciou života. Ak máme schopnosť zmeniť svoje myslenie a psychické nastavenie pri športe, povedzme pri behu, potom to ľahšie dokážeme aj v „civilnom“ živote. Šport nám slúži ako také psychické testovacie laboratórium...
Justin Su´a: „Je to presne tak a táto myšlienka, toto zovšeobecnenie sa mi veľmi páči. Moja skúsenosť hovorí, že ľudia to berú veľmi čierno-bielo, buď sa zmením okamžite alebo to vôbec nedokážem. Ale ono je to trošku zložitejšie. Každá zmena je proces a spravidla ten proces trvá dlhšie. V tom procese vždy prídu víťazstvá, ale i prehry, vrcholy i pády. Dôležité je neprestať sa snažiť. Neustále sa o tú zmenu pokúšať. Ak v tom vytrváme, úspech sa skôr alebo neskôr dostaví. Žiaľ, spravidla neskôr ako by sme si priali. Čas je veľmi dôležitý faktor zmeny. Čím je zmena väčšia, tým si vyžaduje viac času. Niekedy to môže trvať roky, dokonca desaťročia. Veľa ľudí to vzdá, ak sa zmena nedostaví okamžite.“
Cieľ môže byť konkrétny, všeobecný i procesný
Mnoho bežcov strieda rôzne tréningové koncepty, rôzne výživové stratégie, pretože majú pocit, že úspech sa nedostavuje a majú potrebu zmeny. Ale neustále striedanie rôznych prístupov tiež neprinesie výrazný úspech. Ako sa dá z psychologického pohľadu udržať koncentrácia je cieľ v krátkodobom a ako v dlhodobom horizonte?
Justin Su´a: „Áno, toto je naozaj veľký problém, s ktorým sa stretávam často. Športovec na niečom usilovne pracuje polovicu sezóny a potom sa rozhodne všetko hodiť za hlavu a jeho psychika sa upína ku zmene. Zmene prístupu, častokrát spoluhráčov či členov tréningovej skupiny, ale nezriedka i trénera či dokonca klubu. Pritom samotná zmena samozrejme nemusí priniesť pozitívnu zmenu. Čo s tým? Základom je pracovať na sebadôvere športovca. A potom je potrebné nastaviť systém krátkodobých a ak sa dá aj dlhodobých cieľov, pretože tie vždy postavia našu aktuálnu výkonnosť do nejakej časovej perspektívy. Čo chcete dosiahnuť o 5 rokov? Na to vie máloktorý hobby bežec samozrejme odpovedať. Ale keď sa opýtame, aký je Tvoj cieľ túto letnú bežeckú sezónu, tak väčšina už bude vedieť reagovať. Dôležité sú však aj krátkodobé ciele- čo chceš dosiahnuť na dnešnom tréningu. Ktorá je tá najdôležitejšia vec, pre ktorú si si dnes obul bežeckú obuv a vybehol z domu? Aká je Tvoja dnešná tréningová misia? Taký typický plán s konkrétnejšími parametrami povedzme môže byť- do piatich rokov chcem zabehnúť maratón pod 3:30, najbližšie tri mesiace chcem každý týždeň odbehnúť minimálne 60 kilometrov a dnes chcem zabehnúť 6 krát 1000 metrový interval zakaždým pod 4 minúty a rozvíjať tak moje vytrvalostné schopnosti na úrovni anaeróbneho prahu. Alebo môžu byť ciele stanovené aj podstatne všeobecnejšie- do troch rokov maratón, túto sezónu minimálne jedny preteky na 10 km a jeden polmaratón a dnes odbehnúť viac ako 8 km.
A čo keď má niekto cieľ stanovený len v naozaj veľmi všeobecnej rovine, napríklad „chcem byť vďaka behu v dobrej fyzickej a psychickej kondícii“ prípadne „chcem behať do čo najvyššieho veku“? je v tom nejaký problém?
Justin Su´a: „Vôbec nie. V takom prípade sa ciele zameriavajú skôr na tréningový proces, menej na jeho výsledky, čo je úplne v poriadku. Niekedy môže vzniknúť otázka, či sa takéto ciele dajú vôbec vyhodnotiť, ale keď si ich rozumne transformujeme do procesných cieľov, tak s vyhodnotením problém nie je. Povedzme- počas bežeckej sezóny chcem týždenne zabehnúť 60 a viac kilometrov, prípade v týždennom priemere 60 a viac kilometrov, čím si otvoríme možnosti väčšej flexibility pri plánovaní tréningu. Čím striktnejšie a presnejšie a samozrejme náročnejšie ciele si stanovíte, tým väčší vnútorný tlak na seba vyvíjate. Takže istá voľnosť a flexibilita v cieľoch mám dáva komfort byť menej pod tlakom.“
Väčšina našich čitateľov nie sú profesionálni bežci, takže ich ciele sú zrejme skôr zamerané na proces, prípade pomerne všeobecné. Tým pádom je na nich aj menší tlak. A napokon, ak aj svoje ciele nesplnia, koho to trápi, možno okrem nich? Aj preto je rekreačný beh tak veľmi psychicky oslobodzujúci.
Justin Su´a: „Je to presne tak. Je veľmi oslobodzujúce mať presne takéto psychické nastavenie. V psychológii sa to nazýva „zóna psychickej bezpečnosti“. Niektorí bežci totiž považujú za zlyhanie každý jeden beh, v ktorom nedosiahli svoje maximum a vôbec to pritom nemusia byť profesionálni bežci. Predstavme si situáciu, že rekreačný bežec je prihlásený na preteky na 10 km, ale na poslednú chvíľu sa rozhodne, že nenastúpi. Dôvod je, že „sa necíti pripravený“, nemá pritom nejaké veľké zdravotné problémy, zdravotne je celkom OK, len predpokladá, že aj tak ten beh „nezabehne dobre“. Vieš, koľko veľa je takýchto prípadov? Pritom by stačilo, aby takýto bežec oslobodil svoje myslenie od záväzkov, ktoré si vytvára on sám a povedal si: „hej, veď keď nezabehnem čas, s ktorým budem spokojný, aspoň získam cennú skúsenosť do budúcnosti“. Môžem si z toho zobrať ponaučenie. Veď aj so zlým časom môžem mať skvelý zážitok z pretekov, môžem stretnúť kopec známych, môžem mať krásny deň a podobne. Akékoľvek rozhodnutia vznikajúce zo strachu sú vždy problém.“