Dvanásť za sebou nasledujúcich doživotných trestov plus osem rokov navyše, všetko bez možnosti skrátenia trestu alebo predčasného prepustenia. Taký bol verdikt, ktorý zaznel 21. augusta 2020 na súde v kalifornskom Sacramente. Hoci znel rozsudok viac ako tvrdo, mnohým z prizerajúcich sa v súdnej sieni prišiel ako úplný výsmech spravodlivosti. Nielen preto, že trest pre páchateľa prišiel až tragicky neskoro, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
Stovky zločinov
Joseph James DeAngelo, muž, ktorého si bulvárne noviny pomenovali ako Golden State Killer, Zabijak zo Zlatého štátu, totiž počas svojho besnenia v Kalifornii brutálnym spôsobom zavraždil trinásť ľudí. Na konte mal ďalších päťdesiatjeden znásilnených obetí, k tomu desiatky ďalších prečinov. Napríklad reťazec viac ako 120 vlámaní. Ale pretože sa väčšiny týchto skutkov dopustil pred rokom 1986, drvivá väčšina už bola dávno premlčaná. Páchateľ za ne nemohol byť odsúdený. Aj keď sa k nim priznal.
Nie kvôli čiernemu svedomiu. Doznanie sériového vraha a násilníka, ktoré dopomohlo kalifornskej polícii presvetliť desiatky neuzavretých prípadov a značne si vylepšiť bilanciu, bolo kšeftom so spravodlivosťou. Páchateľ uzavrel dohodu o uznaní viny. Výmenou za svoje priznanie sa vykúpil z trestu smrti.
Prinajmenšom kontroverzný bol potom spôsob, akým bol vinník odhalený a usvedčený. Nedošlo síce k porušeniu platných zákonov, ale praktiky vyšetrovateľov boli ukážkovým ohýbaním práv občanov. Pri jeho dolapení boli prekročené doteraz neprekročiteľné hranice, najskôr s ďalekosiahlymi dôsledkami pre osobné práva nevinných jednotlivcov v budúcnosti.
To najhoršie, čo pozostalým po obetiach viditeľne uberalo z pocitu zadosťučinenia, bol fakt, že pred nimi na lavici obžalovaných sedel sedemdesiatpäťročný dôchodca. Na rozdiel od svojich obetí prežil celý svoj život bez úhony. Štyridsaťštyri rokov unikal spravodlivosti, celý čas strávil na slobode.
Takmer dokonalý policajt
Kto však vlastne bol DeAngelo? Z jeho životopisu nevyčítame osud vyvrheľa. Vidíme úspešného študenta, veľkého športovca. A tiež vojaka, hrdinu - strávil dvadsaťdva mesiacov vo vojne vo Vietname. Po nej sa pustil do vysokoškolských štúdií, ktoré si rozšíril o policajnú univerzitu. Absolvoval s vyznamenaním. Špecializoval na trestné právo a metódy kriminálneho vyšetrovania, nastúpil na tridsaťdva týždňov trvajúci prípravný kurzu pre policajtov. Nakoniec sa ním stal. A tiež vzorným manželom a otcom troch detí.
Že bol v službe možno až príliš horlivý a najskôr donášal na svojich kolegov? Že mal problémy so sebakontrolou a pod tlakom reagoval prehnane, až výbušne, agresívne? Že sa v jeho detstve opakovali prehrešky typu drobných krádeží či týranie zvierat? Že sa nezdráhal po telefóne vyhrážať susedom? Alebo snáď to, že od jeho prvá partnerka urýchlene zrušila zasnúbenie po tom, čo sa jej vyhrážal zbraňou?
Varovné epizódy svojej minulosti DeAngelo pred svetom šikovne skrýval. Navonok pôsobil normálne. Napomáhalo mu v tom jeho vyššie ako priemerné IQ, a to, že rád s ľuďmi okolo seba manipuloval.
V zbore ho nepovažovali za zvláštnu kapacitu, ale za spoľahlivého policajného dôstojníka, ktorý svojej práci rozumie. Nikto netušil, že sa za časťou jeho profesne nespochybniteľných výkonov skrývalo aj to, že neraz asistoval priamo pri vyšetrovaní prípadov, ktoré sám spáchal.
Traja rôzni páchatelia
Pri listovaní regionálnymi novinami z roku 1973 nadobudneme dojem, že sa juhovýchod Kalifornie stal rajom zlodejov. Vlámanie, krádeže v bytoch a lúpežné prieniky do spiacich domácností tu totiž boli na stálom poriadku.
Vo Visalia vyčíňal Pleniteľ, susedný okres bol neslávne preslávený pôsobením Exeterského ničiteľa a v Cordove mali Mačacieho zlodeja. Tak médiá pomenovali jednotlivých neznámych páchateľov. Spoločná im bola trúfalosť, drzosť. A ako neochotne doznávala polícia, aj istá profesionalita prevedenia.
Páchatelia si dokázali vopred obhliadnuť terén, prístupové aj únikové cesty. Pri nich nevyužívali verejné komunikácie, ale skôr cestičky v parkoch a potočné korytá. Tak za sebou zanechávali len minimum trasologických stôp a svedkov. Títo zlodeji sa tiež istili pri samotnom prieniku do domácností.
Pred akciou sa zbavovali zdrojov osvetlenia, vedeli prestrihnúť káble telefónneho pripojenia. Otvárali si hneď niekoľko možností prieniku dovnútra, odomykali si pakľúčom, rezali okenné sklá. A nechávali si niekoľko únikových ciest. Mizli zadnými dverami, oknami na prízemí, garážou. Pešo alebo na ukradnutom bicykli.
Stále používali rukavice, aby nezanechávali odtlačky. V dome, ktorý navštívili, sa istili poplašnými prvkami. K dverám prikladali taniere a poháre, ktoré ich hlukom varovali. Najprv išlo o relatívne rýchle akcie, ale neskôr rástla trúfalosť. V domoch trávili pokojne hodiny. Aj keď v nich napríklad spali celé rodiny. A čo sa z takýchto vylúpených domácností stráca? To je to najpodivnejšie.
Radosť z ubližovania
Všetci traja, Exeterský ničiteľ, Pleniteľ z Visalie i Mačací zlodej z Cordovy, väčšinou ignorujú cennosti, elektrospotrebiče, hotové peniaze. Kradnú zbytočnosti a maličkosti. Vyberú necelých päťdesiat dolárov z porcelánového prasiatka, zoberú nazbierané vernostné žetóny za nákupy v supermarkete. Odnesú jednu z dvoch náušníc alebo šperku, ktorého hodnota je nie finančná, ale zjavne len citová.
O to väčšie majú tieto zlodejiny vplyv na postihnutých. Niekto svojvoľne prenikol k nim do domu, pokojne sa pozeral, ako spí, a potom im vzal niečo, čo im je vzácne a nenahraditeľné. Aspoň tak si počínal Mačací zlodej. Exeterský ničiteľ naopak v domácnostiach bez majiteľov zanechával hotovú spúšť. Sťahoval nábytok, vyhadzoval obsah skríň na podlahu. Bez toho, aby si niečo cenné odniesol.
Pleniteľ z Visalie sa zase hnal za výkonnostnými rekordmi. V noci 30. novembra 1974 dokázal za jedinú noc preniknúť do dvanástich rôznych domácností. Jeho podpisom boli okenné tabule a zrkadlá, ktoré kládol na manželské postele. Tento páchateľ tiež ako prvý prekročil hranice medzi kategóriami závažnosti zločinov.
Na jeseň roku 1975 prenikol do domu, kde zobudil a pod hrozbami zabitím priamo z izby uniesol šestnásťročnú Elizabeth. Aké s ňou mal zámery, je lepšie nedomýšľať. Hluk však prebudil jej otca Clauda Sneelinga. V garáži domu uvidel svoju dcéru zápasiacu s mužom v lyžiarskej kukle. Potom treskli dve rany. Pleniteľ z Visalie utiekol, ale prvýkrát zabíjal. A zapáčilo sa mu to.
Je známe, že pri ďalších vlámaniach strieľal na svojich prenasledovateľov, vrátane polície, ešte dvakrát.
Dvadsať mesiacov, žiadna odpoveď
Séria viac ako 120 prípadov nevyriešených vlámaní, ktorá sa v troch kalifornských okresoch tiahla cez dvadsať mesiacov, ale náhle skončila. Ako to? Na to polícia odpoveď nenájde. A nespojí si ani to, že ich všetky spáchal ten istý človek. Joseph James DeAngelo, toho času policajný dôstojník, ktorý sa neraz pri vyšetrovaní a zaisťovaní stôp druhého dňa objavil na mieste činu.
Kariéra pripisovaná trojici mediálnych postáv skončila preto, že sa DeAngelo v roku 1976 presťahoval do Sacramenta. A spolu s ním do regiónu prišiel aj nový prízrak. Násilník z Východnej oblasti. Teda skôr „znásilňovač“. Páchateľ si cielene vyzeral domy s osamelými ženami, na ktoré potom v noci útočil.
Aj on pred akciou vykonával rozsiahlu rekognoskáciu terénu, sledoval dennú rutinu svojich budúcich obetí. Často sa dovnútra vlámal vopred, aby sa nachystal. Pripravil si putá, vybil náboje zo zbraní v domácnostiach, odpojil telefón, odomkol si okná. Až potom zaútočil. Jeho arogancia nemala strop. Často volal svojim cieľom mesiace vopred. A neraz ich kontaktoval aj potom, aby sa im vysmial a mohol sa pásť na ich zúfalstve.
Carmichael, Stockton, Orangevale, Citrus Heights, Arden, Davis, Modesto, Danville. Všetky tieto mestečká a predmestia Sacramenta žili v neustálom strachu, pretože tu Násilník opakovane útočil. Za necelé tri roky spáchal päťdesiat znásilnení. Pritom sa premieňal aj modus operandi, spôsob prevedenia.
Už neútočil na osamelé ženy, ale aj na matky v domácnostiach s deťmi. A nakoniec aj na ženy s manželmi, partnermi. Prenikol do domu, zobudil ich a oslnil baterkou, ohrozoval zbraňou. Nechal ich vzájomne spútať, oddelil ich. A ženu potom opakovane znásilňoval. Celé hodiny. Spútaným mužom naložil na hruď taniere s vyhrážkou, že ak začuje cinkanie, pozabíja všetkých v dome. Bolo to desivé.
Robil si „prestávky“, pri ktorých vybielil chladničku a dojedol večeru, než zase pokračoval. Z domu sa vytrácal tak, že obete nevedeli, či už odišiel, alebo sa zase vráti. A mnohokrát sa vracal. Jeho brutalita sa pritom stupňovala. Až do júla 1979, kedy šnúra znásilnenia bez vysvetlenia ustala.
Polícia vtedy verila, skôr chcela veriť, že nepolapiteľný páchateľ bol zrejme chytený pri inom zločine a skončil za mrežami. Obetiam inú odpoveď ponúknuť nemohla, pretože ju nemala.
Z Násilníka Lovcom
Netušili, že sa Joseph James DeAngelo len znova presťahoval. A že o dva mesiace neskôr, na juhu Kalifornie, udrie ako Nočný lovec. Jeho premiérou bolo nočné prepadnutie mladého páru z Golety, priamo v ich domácnosti. Prišiel znásilňovať a zabíjať, ale prvýkrát nebol úspešný. Musel utiecť. Pri ďalších útokoch už neponechával nič na náhodu. Útočil, znásilňoval a vraždil.
Svoje obete dobíjal palicou, lopatou, krompáčom. Brutalita vykonania zločinov bola extrémna. A líšila sa od trojice podobných prípadov v oblasti, v ktorých páchateľ svoje obete zabíjal streľbou až potom, čo ich zviazal atypickým ozdobným diamantovým uzlom.
Prípady Nočného lovca a Zabijaka s diamantovými uzlami boli preto vyšetrované oddelene. A neúspešne, hoci za nimi zostalo desať mŕtvych.
Až v júni 2016 dokázali vyšetrovatelia všetkých páchateľov s rozmanitými prezývkami a ich geograficky aj časovo odlúčené zločiny prepojiť, vztiahnuť ich k jednej jedinej neznámej osobe. Aj keď sa tomu najprv sami zdráhali uveriť. Zdalo sa im neuveriteľné, že by v Kalifornii dokázal takú dobu pôsobiť nedopadnutý, a pritom tak činný páchateľ.
Avšak stopy DNA, ktoré po sebe na miestach vlámania, znásilnenia i vrážd zanechal, hovorili jasne. Išlo o jediného muža. Pre jeho celoštátnu dlhoročnú pôsobnosť mu začali hovoriť Golden State Killer.
Nadväznosť trestných činov dopomohla vytvoriť komplexnejší profil zločinca. Dala pochopiť tomu, že sa Nočný lovec učil prenikať do domácností ako Mačací zlodej z Cordovy. Že Golden State Killer najskôr prvýkrát zabíjal ako Pleniteľ z Visalie. Ale to bolo asi tak všetko. Stopy DNA dokázali tieto oddelené prípady zošiť dohromady v jeden monštruózny celok, odpoveďou na totožnosť páchateľa však neboli. V policajných databázach také vzorky zaradené nemali. Kde teda hľadať?
Nečistá práca so spravodlivosťou
Vyšetrovatelia sa vtedy uchýlili ku kroku, ktorý bol príčinou nemalých kontroverzií. Vzorky DNA zabijaka totiž nechali otestovať laboratóriom GEDmatch. Spoločnosťou, ktorá vám na základe poskytnutej genetickej vzorky vypracuje rodokmeň a doplní nejasné miesta rodinnej histórie.
Túto platenú službu využívajú ľudia v nádeji, že odhalia partnerovo nemanželské dieťa, svojich pravých rodičov alebo súrodencov, ktorí skončili v pestúnskej starostlivosti. Háčik je v tom, že vlastný genetický materiál, ktorý na to klienti poskytujú, je prísne dôverným materiálom. Do databáz GEDmatch je zaradený pod prísľubom úplnej anonymity.
Vyšetrovatelia si práve do nej vymohli prístup nie úplne férovým spôsobom. A po porovnaní s dvoma miliónmi vzoriek dokázali vykresliť približne dvadsaťpäť rodinných vetiev, ktoré z genetického hľadiska mali zhodný základ s predkom obávaného Golden State Killer.
Ďalej na samej hranici práva zužitkovali ďalšiu dôvernú genealogickú databázu, MyFamilyTree, aby doplnili vetvenia oných vyselektovaných dvadsiatich piatich rodín. A medzi nimi potom pátrali po pohlavím a vekom najpravdepodobnejších páchateľoch. Ani v jednom prípade pritom nemali súhlas od ľudí, ktorých genetické vzorky alebo rodokmene preverovali.
Mali by ho mať, pretože nepracovali s verejne dostupným zdrojom. Preverované však neinformovali, nepovedali im, že pracujú s ich osobnými a genetickými informáciami. Na ich preverovanie nemali ani súdne povolenie. Skrátka, bolo to na samej hrane, čo sa v právnom štáte ešte smie, a zrejme už aj za ňou. Genetika a genealógia však ukázali na Josepha Jamesa DeAngela.
Účel v tomto prípade svätil prostriedky. Dopadnutý sériový vrah, lupič, zlodej a násilník potom s políciou bez odporu plne spolupracoval. Aj keď na súde stroho prejavil ľútosť, pozostalým a preživším obetiam skôr prišlo, že si plným priznaním len vystaval pomník a uzavrel svoju kariéru.
Pripomenul všetkým, že zločiny, ktoré spáchal, zostali desiatky rokov nepotrestané. A že ho polícia dopadla takmer protiprávnym spôsobom.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
