Spálenisko to ráno šiesteho marca 1951 práve prehľadávali príslušníci Bezpečnosti. Bežná rutina. Avšak až do okamihu, keď jeden z nich objavil pod zrútenými, obhorenými trámami ľudské telo. Nikto ešte v tom okamihu netušil, že nález neznámej mŕtvoly odštartuje jeden z najdesivejších prípadov československej kriminalistiky, píše portál iDnes.
Správa patológa
Podľa pitevného protokolu v plameňoch zahynul asi šesťdesiatročný muž. Neďaleko jeho tela ležali kovové obrúčky okuliarov, pracka od opasku a pretrhnutá retiazka. „V krčných a stehenných tepnách bola zistená prevarená krv...,“ stálo okrem iného v správe patológa.
Nebolo teda pochýb o tom, že neznámy mŕtvy bol upálený zaživa. Jeho telo nieslo stopy väčšieho žiarenia ako okolie, dalo sa teda predpokladať, že ho vrah polial horľavinou a neskôr zapálil. Pátranie po totožnosti mŕtveho bolo mesiace bezvýsledné.
Nález v piesku
Ten horúci júlový deň nezačal pre chlapcov zo Senca (českého, nie slovenského) práve najlepšie. Namiesto toho, aby sa s ostatnými kúpali v rybníku, museli ísť do neďalekého lomu nakopať piesok mamičke na riad. Už na okraji lomu im do nosa udrel sladkastý zápach. Z piesku vyčnieval kus látky.
„Asi tu niekto zakopal psa,“ povedal starší chlapec. Zvedavosť bola silnejšia ako smrad. Vtedy ešte chlapci netušili, že takto páchne smrť. Párkrát hrabli do sypkého piesku a vzápätí vydesene vyskočili. Z jamky trčala bosá ľudská noha. S krikom utekali do dediny, ani sa neobzreli.
Mŕtva s kolíkom
Už o pár hodín sa kriminalisti skláňali nad mŕtvolou ženy. Na sebe mala potrhané kombiné, ruky zviazané za chrbtom a v ústach napchatý kolík. Len vďaka precíznej práci skúseného plzenského vyšetrovateľa Jána Znamenáčka, ktorý slúžil u polície už za prvej republiky, sa podarilo zistiť jej totožnosť. Kriminalista si totiž všimol, že neznáma žena má v ústach atypicky upravené zuby.
Obišiel teda dentistov a jeden z plzenských zubárov spoznal svoju prácu. Zavraždená žena bola tridsaťjedenročná Renata Balleyová, fotografka. Ju, otca Emanuela a neter Danielu nikto nevidel už od marca. Keď Ján Znamenáček navštívil Renatinu tetu, zapierala. Tvrdila, že o pobyte svojich príbuzných nič nevie, a odmietala pripustiť, že by sa brat s neterou pokúsili o emigráciu.
Ale v momente, keď pred ňou položil obrúčky okuliarov, pracku a retiazku, rozplakala sa. „Áno, chceli emigrovať. Myslela som si, že sa im to podarilo. Veď mi Danielka písala listy, že sú v Nemecku a v poriadku!“ Lenže listy nechodili poštou, tete ich nosil Hubert. „Pánovi Pilčíkovi som za nich vždy dala zlato po mamičke,“ priznala žena.
Kožuchy a zbrane
Bolo ráno šiesteho septembra 1951 a dedinou Senec kráčali dvaja chlapi v montérkach s taškami cez rameno. Pri dome s popisným číslom 149 sa zastavili a zaklopali na dvere. Na prahu stála nenápadná poblednutá žena. „Manžel je na pôjde, sušia bylinky, hneď vám ho zavolám,“ povedala. „Huberte, sú tu páni z elektrárne!“
Počas chvíle sa k domu zišlo niekoľko jednotiek SNB, ktoré už nad ránom nenápadne obkľúčili dedinu. Tak sa začala razia u jedného z najodpornejších vrahov Československa. V nákladnom aute zaparkovanom pred domom sa vŕšilo šatstvo a ďalšie veci, ktoré rozhodne nepatrili manželom Pilčíkovým.
Bolo tu napríklad dvanásť drahých dámskych kožuchov, batožina, ale aj doklady, niektoré čiastočne spálené. Okrem toho mal Pilčík doma aj slušný zbrojný arzenál. Napríklad britský samopal Sten Gun, armádnu rakúsku pištoľ Steyr, našu „čézetu“, ale aj britský dôstojnícky revolver, nemecký výsadkársky nôž s vysúvacou čepeľou a zabijácky perový obušok s ťažkým oloveným jadrom, ktorý používali fallschirmjäger, teda nemeckí výsadkári.
Desivý nález
Nenápadný kozí chlievik na konci záhrady skrýval desivé tajomstvo zvrhlého dôchodcu. Za jeho doskovými múrmi sa v rohu, na špinavej zemi, krčila podvyživená dievčina. Bola to nezvestná Daniela. Len kúsok od nej ležala dlhá doska s koženými popruhmi, na ktorej konci bola pripevnená debnička. Bol to akýsi mučiaci nástroj, ku ktorému Pilčík dievča priväzoval.
Hlavu jej potom uväznil do debny, ktorá bola vypchatá handrami, aby tlmili dievčin krik. Tu ju trýznil a znásilňoval. Zo svojho väzenia bola nútená písať listy tete, ako dobre sa v Nemecku majú... Niektorí miestni ľudia neskôr vypovedali, že si v záhrade Pilčíkových občas všimli chudé dievčatko.
Keby sa aspoň jeden z nich odhodlal nahlásiť, čo videl, ušetril by Daniele mesiace utrpenia. Ľudia sú ale ľahostajní, zahľadení len na svoje dvory, skrátka „nehas, čo ťa nepáli“... Pilčík mal navyše v dedine povesť vynikajúceho bylinkára a milovníka prírody.
Dôkazy chýbali
Okrem vraždy Renaty a Emanuela Balleyovcov preukázali vyšetrovatelia Pilčíkovi „len“ ďalšie tri vraždy – obchodníka Jana Hůrku a manželov Krausových. Avšak podľa množstva ošatenia a osobných vecí muselo byť zavraždených oveľa viac. Len nezvratné dôkazy prinútili Pilčíka k priznaniu.
Inak klamal a kriminalistov zvádzal na falošné stopy. Nakoniec uviedol, že Emanuela Balleya vlákal do hájenky Lipovka, kde ho omráčil nemeckým obuškom, polial motorovým olejom a ešte zaživa zapálil. Jeho dcéru uškrtil, vyzliekol a zahrabal v pieskovni. Danielu chcel zavraždiť deviateho septembra, tri dni predtým ho však prekvapila Bezpečnosť.
Agent ŠtB?
Súdneho procesu sa ale Pilčík nedožil. Deviateho septembra 1951 bol nad ránom nájdený mŕtvy. Údajne sa uškrtil na slučke z dvoch vreckoviek. Túto oficiálnu verziu ale patológovia dnes spochybňujú: „Strangulačná ryha nebola vodorovná a uzavretá, ale bola otvorená a mala vzostupný charakter. Čo nasvedčovalo tomu, že zomrel udusením z obesenia, nie z uškrtenia.“
Niektoré pramene hovoria o tom, že Pilčík ako znalec krajiny Šumavy a Českého lesa spolupracoval so Štátnou tajnou bezpečnosťou na Akcii Kameň. ŠtB lákala do pasce občanov, ktorí chceli utiecť z komunistického Československa práve s pomocou nastrčených provokatérov.
Falošní prevádzači sľubovali ľuďom bezpečný prechod cez hranice, dôverčivci potom končili na dlhé roky vo väzení. „Hodný strýko“ bylinkár by bol pre túto prácu ako stvorený. Zbavila sa teda ŠtB nepohodlného svedka? To už sa zrejme nedozvieme. Hlava „nášho“ najodpornejšieho sériového vraha je uchovaná v jednej z expozícií Múzea Polície SR v Prahe.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
