Pokiaľ sleduješ náš web pravidelne, tak už veľmi dobre vieš, že v priebehu posledných mesiacov som si vyskúšal mesiac žiť podľa rád greenfluencerov, chodiť za každých okolností výlučne iba po schodoch a naposledy som vymenil svoj smartfón za hlúpy telefón. Nič ma však nedokázalo pripraviť na život s minimálnou mzdou.
Nemysli si o mne, že som boháč. Tento článok píšem v prenajatom byte v bratislavskom Novom meste, jazdím na 12-ročnom aute a z toho mála, čo mi zostane po odložení si peňazí na moju septembrovú svadbu, míňam akurát tak na nejakú vinylovú platňu a kopu jedla. Aj tak ma však prekvapilo, o koľko sa znížila kvalita môjho života, keď som mal k dispozícii len minimálnu mzdu.
„Mne nechceli veriť kolegovia premiéri a premiérky, keď som chodil na Európsku radu, že na Slovensku je bežný dôchodok 280 eur. Nechceli mi veriť, že človek vo firme zarába 450 eur. Povedali mi, že to je nemožné z niečoho takého vyžiť... Práve taká nejaká schopnosť ľudí žiť z nízkych príjmov, postarať sa o svoje rodiny aj za cenu, že títo ľudia robia v dvoch-troch zamestnaniach, toto je podľa mňa prednosť Slovenska,” povedal nie tak dávno politik, ktorý chodieva s milenkou a kamarátom súkromným lietadlom do Abú Zabí. Politik, pre ktorého je minimálna mzda len pojmom na papieri.
Pre mnohých Slovákov je však život s minimálnou mzdou bežnou súčasťou života. Aj keď sa mi podarilo zvládnuť vyžiť z tejto sumy celý mesiac, tento článok nie je ukážkou toho, že „pozrite sa, dá sa to”, ale skôr ilustráciou života, ktorý sú nútení žiť približne štyri percentá (200-tisíc) pracujúcich na Slovensku.
Moje výpočty
Minimálna mzda pre rok 2022 u nás predstavuje 646 eur, čo možno na prvý pohľad nevyzerá až tak tragicky, no „v čistom” sa bavíme o sume 525,65 eura. Z toho som musel zaplatiť polovicu nájmu (275 eur, čo by v prípade, že žijem sám, približne odpovedalo cene za prenájom jednej izby v okrajových častiach Bratislavy), paušál (50 eur), príspevok do 3. piliera (30 eur), Netflix (7,99 eura) a internetový balík televíznych programov (9,60 eura).
Žmurknutím oka som sa dostal na sumu 153 eur a šesť centov, čo automaticky znamenalo totálne zabudnúť na využívanie auta a akékoľvek výlety mimo Bratislavy. Po meste sa prepravujem výlučne MHD, pričom mám zaplatenú ročnú električenku (na ktorú som si ušetril v rámci mesiaca podľa rád greenfluencerov). To však znamená, že ak si ju chcem kúpiť aj na budúci rok, musím si z minimálnej mzdy odkladať každý mesiac 16,66 eura.
V tomto momente by nefajčiarovi zostalo na účte 136,40 eura, čo predstavuje 4,54 na deň. Ja ako fajčiar som si nastavil 10 krabičiek na celý mesiac (približne 6 cigariet denne), čo ma vyšlo na 43 eur mesačne. Dostávame sa na moju finálnu sumu, ktorá mi zostala na život - 93,40 eura, respektíve 21,77 na týždeň, 3,11 na deň. Bokom som si tak nevedel odložiť žiadne peniaze, v prípade boľavého zubu či desaťeurového poplatku na pohotovosti by som bol zrejme stratený. Do úvahy neprichádzalo ani pivko niekde na terase, nové oblečenie či donášky jedla.
Žalúdok pláva do neznáma
Ak som chcel vyžiť z troch eur a jedenástich centov na deň, musel som zásadne zmeniť svoje stravovanie. Od začiatku som v obchodoch kupoval zľavnené veci tesne pred koncom záruky, čo zo začiatku skvele fungovalo. Jedeného dňa mi však jogurt (v posledný deň záruky) spôsobil v tráviacom trakte tornádo, takže som si musel v práci vybrať sick day.
Snažil som sa jesť trikrát denne a samozrejme čo najviac variť. Autobusom som sa odviezol na okraj Bratislavy a v diskontnom obchode som si nakúpil čo najväčšie balenia za čo najnižšiu cenu. K tomu som prihodil najlacnejšie wifonky a polotovary. Keď sa mi na konci týždňa zvýšili nejaké drobné z dní, keď som neminul svoj celý trojeurový rozpočet, doprial som si na Račianskom mýte v čínskom bistre opekané rezance s jarnými závitkami za 2,50.
Môj mesiac však ani zďaleka nebol bezchybný. Celú Veľkú noc som musel zmietnuť zo stola, lebo šalát, syrek, údené, víno a „niečo tvrdšie” by pri dnešných cenách znamemalo, že by som posledných 10 dní nemal čo jesť. Sústredil som sa preto na jedlá v štýle „veľa za málo”. Jedol som krumplipaprikáš, cestoviny s praženicou a párkom či sójové rizoto. Robil som si zeleninové vývary zo zľavnených polievkových zmesí a na moju radosť som si doprial aj dukátové buchtičky v brutálnej zľave.
Žiadny Netflix a zemiaky so zemiakmi
Najväčšie chyby, ktorých som sa dopustil bolo, že som v niektoré dni nedodržiaval počet vyhradených denných cigariet. Bol som preto nútený zrušiť Netflix, ktorý mi od ďalšieho mesiaca nebude fungovať. Niekoľkokrát som sa dostal do situácie, kedy som naschvál chodil v práci fajčiť s ostatnými, aby ma „ponúkli”. Raz som si dokonca pýtal cigaretu aj na ulici od neznámeho človeka. Okrem toho som v práci na zelený štvrtok kývol na obed s kolegyňou, čo mi spôsobilo obrovský škrt cez rozpočet.
Niektoré dni mal môj žalúdok dosť práce s tým, aby v ňom zostali niektoré zľavnené mliečne výrobky. Kúpe zľavneného mäsa som sa preto oblúkom vyhýbal. Zmenšil som si porcie, aby mi jedla vydržalo viac a ku koncu mesiaca som sa uchýlil k jedlám alá zemiaky so zemiakmi (kaša a zemiak, obaľovaný a pomaly vyprážaný na štýl karfiolu).
Na konci mesiaca mi zostali tri eurá - dve som dal za vychladené pivo na terase a euro som si odložil na pamiatku. Podarilo sa mi vyžiť z minimálnej mzdy, no môj životný štandard išiel rapídne dole. Úprimne, aj keď sa nepovažujem za výstredného boháča, neviem si predstaviť žiť takto dlhodobo.
Mesiac som takto fungoval sám (so snúbenicou sme si oddelili financie a ona si hospodárila sama), nekúpil som si žiadne veci a nepostretla ma žiadna udalosť, ktorá by si vyžadovala peniaze navyše. Mnohí z približne 200-tisíc ľudí s minimálnou mzdou na Slovensku však vychovávajú deti a musí sa postarať o domácnosť. To rozhodne nie je prednosť Slovenska, ako tvrdil expremiér Fico, ale smutný obraz nepríjemnej reality, v ktorej musia niektorí dennodenne žiť.