Róbert Fico hovorí, že mu niektoré médiá lezú na nervy a necíti sa v ich prítomnosti dobre. Zjavne to platí aj naopak, ale nie je to prekvapujúce. Ani šokujúce. A už vôbec to nesignalizuje útok na slobodu slova. Takto to skrátka je už dlhé roky. V porovnaní s tými poslednými sa zmenilo len to, že Fico je už znovu premiér.
Isteže. Nie je príjemné vidieť, ako premiér označuje niektoré médiá za nepriateľské, alebo rovno za akúsi organizovanú zločineckú skupinu, ktorá napáda legitímnu vládu. Mnoho ľudí by sa však určite vedelo rovnako vyhraniť voči faktu, že samotný premiér a jeho partneri sú voľne označovaní za korupčníkov, alebo gang zločincov, ktorí sa snaží uniknúť spravodlivosti.
Slovník tohto súboja je ďaleko za čiarou a je tam už tak dávno, že niektoré slová strácajú význam. V krčme by sa poľahky mohli stať príčinou ruvačky, ale takto iba veselo znejú spoza rečníckych pultov, v reportážach, na diskusiách s občanmi, alebo svietia v novinách. Aj takto vypadá náš verejný diskurz. Bohužiaľ.
Otázkou je, čo ďalej. Fico deklaruje, že Markíza, denník N, Sme a Aktuality sú pre neho problém. Uvedené médiá (každé iným spôsobom) deklarujú voči nemu zhruba to isté. Výberom správ, spôsobom ich spracovania, komentármi, dôrazom na témy ... spôsobov je veľa. Tak to skrátka je.
A nie je na tom nič zlé. Ide o súkromné médiá a medzi ich povinnosti určite nepatrí papagájovanie vládneho, alebo opozičného naratívu. Okrem Markízy, ktorá má od štátu licenciu, si navyše teoreticky môžu písať doslova čo chcú. A môžu sa aj verejne prihlásiť (aj to robia) ku svojej politickej orientácii.
Rovnako tak ale premiér, alebo nejaká konkrétna politická strana môžu verejne deklarovať, že s niektorými médiami sa nezhodnú a nechcú s nimi nad rámec povinného minima – to plynie z faktu, že tu máme demokraciu – spolupracovať. Či sa im to oplatí, alebo nie, je výlučne na ich posúdení a ich rozhodnutí.
Znamením tejto doby je fakt, že rovnica kde politik musí vychádzať s médiami, už neplatí. Ešte stále síce platí, že je preňho lepšie, keď s nimi dobré vzťahy má, ale opak (na rozdiel od minulosti) už nemusí mať fatálne následky.
Aréna sa zásadne rozšírila. Je tu online s celou plejádou alternatívnych médií a mohutnými sociálnymi sieťami, ktoré poskytujú množstvo príležitostí na efektívnu komunikáciu. S istou mierou zjednodušenia sa dá povedať, že kto ich dokáže využívať, má slušnú šancu uspieť. Stačí sa pozrieť na zostavu zákonodarcov. A nielen tú dnešnú.
„Starý“ Fico by zrejme svoju vládu nezačínal ostrým vymedzením sa voči spomínaným médiám. Vyhovorili by mu to nielen poradcovia, ale aj inštinkt.
Lenže nedávno sa stal štvrtýkrát premiérom napriek zásadnému konfliktu s uvedenými (a nielen) médiami. A keď sa tak stalo, verejne povedal, že ich nemá rád. Čo je na tom prekvapivé? Neklame. Nemá ich rád a ani ony ho nemajú rady. Ich vzťah sa teraz iba verejne vyjasňuje a čistí. Obojstranne a prirodzene.
Úplne iné by bolo, keby fakticky zasiahol do slobody médií. Pravdou je, že to - vrátane časov kedy mohol - nikdy neurobil. Nikdy napríklad neprišiel s konceptom vládnych novín čo predviedol Mečiar v praxi a Matovič v rečiach. Ani žiadnu inú antimediálnu legislatívu nikdy nenavrhoval.
Keby áno, bude na mieste hlasno sa ozvať. Zatiaľ je to – iba inak zaspievaná – stále tá istá pesnička.