Ešte koncom 15. storočia vládol všeobecný názor, že Zem je plochá ako doska, na okraji ktorej voda padá do obrovských jaskýň, alebo je ohraničená akýmsi plotom. Za názor, že je Zem guľatá, sa upaľovalo. Tvar modrej planéty definitívne potvrdila až výprava portugalského moreplavca v španielskych službách Fernaa de Magalhãesa, ktorá ako prvá Zem oboplávala.
Magalhães (známy aj ako Ferdinand Magellan či Fernando de Magallanes), ktorý bol ale počas tejto cesty na Filipínach zabitý, objavil tiež prieliv medzi Atlantikom a Tichým oceánom. Výprava významným spôsobom prispela k rozšíreniu geografických vedomostí a prvýkrát bolo možné pomerne presne určiť rozmery Zeme.
Prvá úspešná cesta okolo sveta sa začala pred 500 rokmi, 10. augusta 1519 a dokončil ju 6. septembra 1522 Bask Juan Elcano, pričom späť sa vrátila iba jedna z piatich lodí, ktoré na cestu vyplávali. Na lodi Victoria vtedy plavbu zavŕšilo len 18 námorníkov z pôvodných 237.
Celá cesta trvala tri roky a 27 dní. Pre zaujímavosť, súčasným svetovým rekordmanom v najrýchlejšej plavbe loďou okolo sveta je od januára 2017 francúzsky jachtár Francis Joyon, ktorý zemeguľu oboplával v trimarane za 40 dní, 23 hodín, 30 minút a 30 sekúnd.
Fernao de Magalhães sa narodil pravdepodobne na jar 1480 v dedinke Sabrosa na severe Portugalska v rodine vidieckeho šľachtica. Mal desať rokov, keď mu zomreli rodičia. Odmalička sníval o ďalekých cestách a veľkých objavoch, nebol však iba romantickým rojkom, ale usilovne sa vzdelával. Študoval v Lisabone astronómiu, geografiu a a námorné vedy, aby svoj sen raz mohol naplniť. Údajne ho učil aj nemecký kartograf Martin Behaim, ktorý v roku 1492 vytvoril najstarší dochovaný zemský glóbus.
Na more sa Magalhães prvýkrát dostal ako 25-ročný, keď sa stal členom výpravy do Indie, ktorú viedol Francisco d'Almeida. O desať rokov neskôr už bol skúseným námorným kapitánom i vojakom, ktorý preplával stovky míľ a vyznamenal sa v mnohých bitkách. Tie mu pripomínali aj zranenia. Najvážnejšie utrpel roku 1513 v Maroku, keď ho nepriateľ trafil kopijou do nohy a odvtedy kríval. Počas tohto vojenského ťaženia utrpel ešte jednu veľkú ranu, keď bol krivo obvinený z obchodovania s Maurmi, v dôsledku čoho ho poslali do výslužby. Celá vec sa napokon vysvetlila, teda aspoň Magalhães bol o tom presvedčený.
Lenže keď kráľa Manuela opakovane žiadal o zvýšenie penzie a ponúkal mu znovu svoje služby, dostával odmietavé odpovede. Panovník mu nakoniec odkázal, že ak chce, môže skúsiť šťastie inde. Magalhãesa sa to dotklo a v roku 1517 odišiel do Španielska.
Vďaka skúsenostiam a povesti vynikajúceho kapitána sa mu podarilo presvedčiť španielskeho kráľa Karola V., v službách ktorého sa snažil nájsť nový prístup k súostroviu Moluky, preslávenému vzácnym korením. Východnú cestu okolo Afriky totiž ovládali Portugalčania.
Viac než rok Magalhãesovi trvali prípravy na cestu. Vedel, že bude ťažká. Pred sebou totiž nemal iba neznáme vody, ale aj jeden neprebádaný kontinent, ktorý iba pred 27 rokmi objavil Krištof Kolumbus. V lete 1519 bolo napokon všetko pripravené, no prv ako sa flotila piatich lodí (Trinidad, San Antonio, Concepción, Santiago a Victoria) vydala na dlhú cestu, čakala Magalhãesa ešte jedna povinnosť. V kostole Santa María de la Victoria de Triana v Seville musel zložiť prísahu kráľovi. Zároveň venoval mníchom z tamojšieho kláštora veľkú sumu peňazí, aby sa neustále modlili za úspech a bezproblémový priebeh jeho plavby. Až potom sa 10. augusta 1519 vydali karavely po rieke Guadalquivir na cestu.
Už zakrátko ale musel čeliť komplikáciám, a to ešte ani nebol na mori. V prístave Sanlúcar de Barrameda sa objavili prvé ťažkosti s posádkou, ktorej zloženie bolo rozmanité, tak po národnostnej, ako aj etnickej stránke. Kým sa problémy podarilo vyriešiť, strávili v prístave päť týždňov. Magalhães ich nezažehnal definitívne, konflikty, dokonca aj medzi ním a jeho pobočníkmi, prepukali každú chvíľu, a keď na jar 1520 zakotvili v patagónskej zátoke San Julian, musel čeliť vzbure. Potlačil ju tvrdo, vodcov dal popraviť a niekoľkých mužov vysadil na breh. Ďalšia katastrofa doľahla na výpravu v roke, keď loď Santiago stroskotala v búrke. No a o niekoľko týždňov prišla o ďalšie plavidlo, keď sa veliteľ lode San Antonio aj s posádkou rozhodol dezertovať. Obrátil kormidlo a vrátil sa do Španielska.
Ani to však Magalhãesa neodradilo od pokračovania v ceste. Okrem nepríjemných zážitkov sa totiž z času na čas naňho usmialo aj šťastie. Tak to bolo napríklad v októbri 1520, keď sa mu podarilo dostať na druhú stranu juhoamerického kontinentu bez toho, aby ho musel oboplávať. Po viacerých márnych pokusoch totiž našiel medzi Ohňovou zemou a dnešným Čile prieliv.
Asi 600 kilometrov dlhý prieliv zdolala výprava za 38 dní a dnes nesie jeho meno. Magalhães, ktorý vraj pri objavení tohto miesta plakal od šťastia, ho však vtedy nazval Kanál všetkých svätých. Tí pri ňom v najbližších dňoch asi stáli naozaj. Búrlivé vlny prielivu, ktoré prekonávali viac než mesiac, boli totiž pre jeho lode permanentnou hrozbou.
Napokon Trinidad, Concepción a Victoria konečne vplávali do pokojných vôd. Podľa predstáv moreplavcov mali čoskoro uvidieť pevninu. Mar del Zur, čiže Južné more, ako túto vodnú plochu kedysi jej objaviteľ Vasco Nuňez de Balboa nazval, však bolo oveľa väčšie než predpokladali. Magalhãesovej výprave trvalo viac než tri mesiace, kým ho preplávali.
„V posledných týždňoch sme už nemali ani potraviny. Zo suchárov, ktoré nám ako jediné zostali, bol iba prášok plný červíkov a odporne páchol krysím močom. Niektorí muži dokonca jedli kožené remene alebo vlastné oblečenie. Na pitie nám zostala iba žltá zapáchajúca voda,“ opisoval nekonečnú plavbu po návrate jeden z tých, čo prežili. Posádku nedecimoval iba hlad, ale aj choroby, ktorým viacerí muži podľahli. Jediným šťastím bolo, že po celé tri mesiace nezažila výprava jedinú búrku. Bol to neobvyklý jav, a preto Magalhães z vďačnosti nazval tento oceán Tichý.
V marci 1521 dorazil zvyšok na kosť vychudnutých námorníkov k Ostrovom zlodejov (dnešné Mariánske ostrovy). Doplnili si tam zásoby, oddýchli si, opravili lode a pokračovali ďalej, na východné pobrežie Filipín. Práve tam, na ostrove Limasawa, sa Magalhães utvrdil v tom, že oboplával Zem a tá je guľatá. Desať rokov predtým tu totiž bol na portugalskej lodi, ktorá priplávala z opačnej strany.
Odtiaľ sa potom nevydal priamo k Molukám, ale zamieril viac na západ. Vďaka tomu neskôr dorazil ako prvý Európan na Filipíny. Tie sa mu však stali osudnými. Na ostrove Cebú prijali výpravu priateľsky, domorodci dokonca bez problémov prestúpili na kresťanstvo a dali sa pokrstiť. Magalhães sa spriatelil s miestnym náčelníkom a sľúbil mu pomoc pri konflikte s vládcom susedného ostrova Mactan. A to nemal robiť.
Domorodci, podporovaní niekoľkými desiatkami Európanov, priplávali k Mactanu na člnoch ráno 27. apríla 1521. Vyskákali do vody a pomaly sa blížili k brehu. Zrazu sa však na nich vyrútilo odhadom vraj pol druha tisíc bojovníkov. Nastal zmätok, okolo útočníkov lietali šípy a oštepy. Začali ustupovať k člnom, mnohí však pod strelami padali. Jeden z otrávených šípov zasiahol aj Magalhãesa. Predtým, ako klesol k zemi, vraj ešte stihol vytasiť meč a obzrieť sa za svojimi mužmi. Vtedy už pri ňom boli nepriateľskí bojovníci a bodali ho kopijami.
„Zabili naše zrkadlo, naše svetlo, útechu našu a skutočného vodcu,“ napísal kronikár. Španieli chceli Magalhãesovo telo dôstojne pochovať, to sa im ale nepodarilo. Domorodci im ho nevydali, ani keď ho chceli vykúpiť.
Po jeho smrti zavládol vo výprave chaos, striedalo sa velenie a straty, ktoré utrpeli, spôsobili, že na tri lode bolo zrazu málo členov posádky. Concepción preto potopili a na zvyšných dvoch plavidlách pokračovali ďalej. Celé týždne putovali Trinidad a Victoria medzi ostrovmi južných Filipín, až sa na jeseň 1521 konečne dostali na vytúžené Moluky. Námorníci tam naložili lode korením, najmä klinčekmi a škoricou, a pred Vianocami sa vydali na cestu domov.
Všetky ich útrapy sa však ešte neskončili. Loď Trinidad aj s celou posádkou totiž pri Molukách zajali Portugalčania. Do Španielska sa tak vracala jediná karavela z piatich, ktoré v roke 1519 vyrazili na cestu. Victoria, na ktorej prevzal velenie baskický navigátor Juan Sebastián Elcano, napokon v máji 1522 oboplávala Mys dobrej nádeje a 8. septembra zakotvila v Seville. Výprava, na ktorú piatimi plavidlami vyrazilo 237 mužov, sa vrátila totálne zdecimovaná. Z jedinej lode, ktorá po troch rokoch doplávala späť, vystúpilo na breh 18 mužov!
Hoci náklad korenia, ktorý loď Victoria priviezla, celú výpravu zaplatil, cena za ňu bola vysoká. Španieli prehodnotili záujem o Moluky i obchodovanie s tamojším korením a začali sa sústreďovať najmä na upevnenie svojho postavenia na americkom kontinente. Obete, ktoré Magalhãesova výprava priniesla, spôsobili, že na ďalšiu takúto cestu sa nikto nechcel vydať.
Magalhãesovu cestu s úspechom zopakoval až v rokoch 1577 až 1580 Angličan Francis Drake, podľa niektorých údajov ale ako druhý oboplával svet už v roku 1528 baskický astronóm a kňaz Andrés de Urdaneta.