Je chladné predpoludnie 30. januára 1889. Hodiny na veži viedenského Hofburgu o chvíľu odbijú desať a v útrobách paláca nič nenasvedčuje tomu, že by tento deň mal byť niečím výnimočný. Cisárovná Alžbeta má práve hodinu gréčtiny, jej manžel František Jozef je vo svojej pracovni a ako vždy od skorého rána úraduje. Len pred chvíľou nadiktoval telegram adresovaný synovi Rudolfovi, v ktorom ho žiada, aby sa dnes zúčastnil na slávnostnej večeri u kniežaťa Károlyiho.
Približne v rovnakom čase zastavuje pred palácom fiaker, z ktorého vystupuje gróf Joseph Hoyos. Prichádza z Mayerlingu, kde bol práve spolu s následníkom trónu na poľovačke, a je viditeľne rozrušený. Na pohľad, ktorý sa mu v poľovníckom zámočku ráno naskytol, do smrti nezabudne.
Stál na prahu princovej spálne a nemohol uveriť tomu, čo vidí. Bezvládne Rudolfovo telo na kraji postele a veľkú kaluž krvi pod jeho ovisnutou hlavou. V šoku najprv vôbec nezaregistroval, že v miestnosti nie je jedno mŕtve telo, ale dve. Na druhom kraji postele, rovnako bezvládne a v kaluži krvi, ležala mladá dievčina.
Správa, ktorú do Hofburgu priniesol gróf Hoyos, cisársky pár, pochopiteľne, hlboko zasiahla. U Františka Jozefa však už po krátkej chvíli prevládne nad emóciami racionálny prístup. Je mu jasné, že to, čo sa stalo, je nielen obrovská tragédia, ale aj veľký škandál.
Začne sa tak nielen rozsiahle vyšetrovanie, ale aj zatajovanie faktov, manipulovanie s dôkazmi, ovplyvňovanie svedkov a skresľovanie informácií na jednej strane a lavína fám a špekulácií na strane druhej. Najužší okruh zainteresovaných bude síce pomerne presne vedieť, čo sa v Mayerlingu skutočne odohralo, nikto však nedokáže zodpovedať jednu otázku. Prečo?
Vojenský dril namiesto výchovy
Stojeden delových sálv prikázal František Jozef I. vypáliť v auguste 1858 na oslavu narodenia vytúženého následníka trónu, ktorého priviedla cisárovná Alžbeta na svet po dvoch dcérach. Tým sa mala, podľa manželovho názoru, jej úloha skončiť. O synovu výchovu sa chcel postarať on, spolu so svojou matkou. Aká výchova to mala byť, je jasné už z prvého kroku, ktorý otec urobil – hneď po narodení povýšil syna na plukovníka.
Vojenského ducha mal v Rudolfovi cibriť generál Leopold Gondrecourt. Dril, ktorému ho podroboval, však hraničil až s fyzickým a psychickým týraním a chlapca mohol tak akurát zneurotizovať. Alžbeta sa na to pozerala s nevôľou a poslednou kvapkou v pohári jej trpezlivosti bol trest, ktorý raz udelil sedemročnému princovi jeho vychovávateľ – nechal ho stáť tesne vedľa strieľajúceho dela. Vtedy si dupla a Gondrecourt dostal výpoveď.
Učitelia, ktorí sa následníkovi trónu začali potom venovať, v ňom dokázali objaviť a rozvinúť nielen nadanie a záujem o prírodné vedy, históriu či jazyky, ale ukázalo sa, že Rudolf je aj mimoriadne inteligentný, vnímavý a citlivý. Vari najviac zo všetkého ho nadchla ornitológia, ktorej sa postupne začal venovať takmer na profesionálnej úrovni. Čo však pri náročnej výučbe uňho prakticky úplne absentovalo, bo...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.