StoryEditor

Osudy porazených cisárov: Viliam ani Karol nechceli abdikovať, verili, že sa ešte vrátia

15.11.2018, 10:20
Jednému sa pripisuje vina za rozpútanie vojny, druhému snaha o jej ukončenie. Obaja však dopadli rovnako, ako porazení. Pred sto rokmi sa cisári Viliam II. a Karol I. museli vzdať moci a čakal ich život v exile.

Ešte pred niekoľkými dňami stál na čele monarchie, ktorá bola rozlohou druhým najväčším štátom Európy. Teraz sa môže len bezmocne prizerať, ako si novovznikajúce štáty ukrajujú z jeho ríše územia kus po kuse. Cisárovi a kráľovi Karolovi je na začiatku novembra 1918 jasné, že Rakúsko-Uhorsko, na čele ktorého posledné dva roky stál, sa po porážke vo vojne stane minulosťou.

V Budapešti došlo k revolúcii a akým smerom sa tam bude uberať vývoj, je ťažké predpovedať. Vo Viedni to už tiež vrie. Ríšski poslanci vytvorili štátnu radu i novú vládu a všetko smeruje k tomu, že Rakúsko sa stane republikou. Ulice sú plné demonštrantov a lojalita vojska k monarchii sa vytratila. Jednotky, ktoré chránili cisárske sídlo, dokonca opustili svoje posty.

Aký osud čaká jeho? Skončí ako ruský cár Mikuláš II., ktorého aj s celou rodinou pred necelým pol rokom zastrelili boľševici? Alebo dopadne ako nemecký cisár Viliam II., ktorý bol ešte donedávna jeho spojencom?

Smrteľné objatie
Aký to však bol spojenecký zväzok? Karol prevzal v novembri 1916 po zosnulom Františkovi Jozefovi I. ríšu v nezávideniahodnej situácii. Rakúsko-Uhorsko bolo po viac než dvoch rokoch vojny hospodársky vyčerpané a situácia jeho armád na frontoch sa zo dňa na deň zhoršovala. Mladý cisár preto začal vyvíjať aktivity vedúce k uzavretiu mieru. Problémom však bolo práve spojenectvo s Nemeckom, ktorého predstavitelia akékoľvek mierové iniciatívy odmietali.
Rakúsky cisár zvolil tajnú diplomaciu a prostredníctvom svojho belgického švagra Sixta Ferdinanda Bourbona-Parmu sa pokúsil s druhou stranou rokovať sám. Na jar 1917 naznačil zástupcom dohodových štátov, že je pripravený podporiť „oprávnené nároky na vrátenie územia Alsaska-Lotrinska Francúzsku“. Toho Alsaska-Lotrinska, ktoré bolo v tom čase súčasťou Nemecka.

Čo sa však nestalo? Nielenže Karolov pokus neviedol k uzavretiu separátneho mieru, ale po tom, ako francúzsky premiér Georges Clémenceau jeho list zverejnil, prepukol obrovský škandál, známy ako Sixtova aféra. „Bola to zrada na spojencovi, čo Nemci hneď využili,“ hovorí pre HN historik Dušan Kováč.

Nemecký cisár Viliam II. (vľavo) a rakúsky cisár Karol I. v roku 1917 v Laxenburgu. Karol si na počesť svojho hosťa obliekol nemeckú uniformu, Viliam má na sebe pre zmenu rakúsku. Nemecký cisár Viliam II. (vľavo) a rakúsky cisár Karol I. v roku 1917 v Laxenburgu. Karol si na počesť svojho hosťa obliekol nemeckú uniformu, Viliam má na sebe pre zmenu rakúsku. bildarchivaustria.at

​Zdiskreditovaný rakúsky cisár tak v máji 1918 prakticky nemá inú možnosť, než prijať a podpísať dohody, ktoré politicky, ekonomicky a vojensky definitívne prepoja habsburskú monarchiu s Nemeckom. Tesné objatie, v ktorom sa obe ríše ocitajú, sa pre Rakúsko-Uhorsko stane smrteľným, nehovoriac o tom, že podunajská monarchia podpisom dohôd de facto prichádza o svoju suverenitu.

„Predstavitelia štátov Dohody v tom čase ešte neuvažovali o rozbití Rakúsko-Uhorska. Chceli ho v prvom rade oddeliť od N...

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
menuLevel = 2, menuRoute = history/nove-dejiny, menuAlias = nove-dejiny, menuRouteLevel0 = history, homepage = false
17. november 2024 07:29