„Je to ťažká vec, byť veľkým umelcom, ale ja to chcem, lebo inak nemá vôbec smyslu žiť,“ napísal raz Mikuláš Galanda svojej neskoršej manželke. Nikdy sa úplne nevyliečil z ťažkej detskej choroby a celý život túžil po uznaní.
„Budem maľovať svoj svet, svet pokorných. Som bratom Františka z Assisi. Lebo duch je len nad tichými vodami.“
Pri prvej posmrtnej výstave začiatkom roku 1939 vtedy mladý slovenský básnik Rudolf Fabry vyhlásil: „Čo by som mohol povedať o palete, na ktorej sú ešte zaschlé farby, ktoré čakajú na tvorcu, aby im vdýchol život. Pociťujem úprimný žiaľ, že drahé ruky majstra sa jej už nedotknú. Predsa však citujem slová básne: Nie, tvorca nezomrel, tu žijú jeho sny.“
Prežili dodnes v podobe stoviek kresieb, grafík, malieb aj drobných ilustrácií, ktoré pútajú pozornosť ďalších generácií a predávajú sa za desaťtisíce eur. Ich tvorca si však slávu ani bohatstvo, tak, ako to už býva zvykom, neužil.
Pribrzdili ho angína aj vojna
Mikuláš Galanda sa narodil 4. mája 1895 v Malej Vieske, ktorá je dnes súčasťou Turčianskych Teplíc, nezosobášeným rodičom. Na konci 19. storočia to vôbec nebol obvyklý jav. Jeho matka Margita Tauberová bola Židovka a otec Štefan pochádzal z meštianskej protestantskej rodiny. Matka preto musela konvertovať na evanjelickú vieru. Okrem Mikuláša mali ešte ďalšie tri deti.
Neoplývali veľkým bohatstvom ani im nič nechýbalo. Margita mala krajčírsky salón a Štefan pracoval ako notár. Mikuláš sa ničím nelíšil od svojich vrstovníkov, vychodil ľudovú školu a po nej išiel študovať na maďarské gymnázium v Lučenci. Už tam sa prejavil ako talentovaný výtvarník, jeho práce vyhrávali mnohé študentské ceny a mal aj rozvážnu a mysliteľskú povahu.
Umelecký rozlet však netrval dlho. Ako 16-ročný vážne ochorel. Hnisavá angína u neho prerástla do sepsy a mladík takmer zomrel. Vtedajšia medicína si s týmito komplikáciami nedokázala poradiť, jediným riešením, ktoré mu však zachránilo život, bola amputácia časti nohy.
Galandu choroba na pár rokov pripútala k posteli, upadol do depresií a nevedel si predstaviť, ako bude žiť s takýmto výrazným hendikepom. Vtedy sa prvýkrát pokúsil o samovraždu. Našťastie,
neúspešne. Štúdium na gymnáziu sa mu však výrazne predĺžilo, nakoniec ho absolvoval ako externista.
Veľa si sľuboval od budapeštianskej akadémie umení, no ani tá mu šťastie nepriniesla. V Budap...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.