Talianska továreň Fiat predstavila koncom 60. rokov minulého storočia automobil, ktorý predbehol konkurenciu a ukázal, akým smerom sa bude uberať automobilový priemysel v ďalších dekádach. Model 128, ktorého uvedenie od 29. marca 1969 sprevádzala mohutná televízna aj rozhlasová reklama, totiž ponúkol vpredu naprieč uložený motor poháňajúci predné kolesá.
A to v čase, keď väčšina konkurencie stále trvala na klasickom poňatí s motorom vpredu a pohonom zadnej nápravy. Za vývoj modelu, ktorý vo výrobnom programe nahradila už trochu obstarožný Fiat 1100, zodpovedal šéfinžinier Dante Giacosa, výraznú úlohu zohral aj konštruktér jeho pohonnej jednotky Aurelio Lampredi.
Úplne nový agregát s objemom 1 116 centimetrov kubických, s rozvodom OHC poháňaným ozubeným remeňom, dostal hliníkovú hlavu alebo nastavovanie ventilovej vôle podložkami. Vďaka umiestneniu motora naprieč mal aj Fiat 128 ako jeden z prvých veľkosériových automobilov elektricky poháňaný ventilátor chladiča.
Nábeh na dokonalosť
Taliani síce neprišli ako prví s riešením „všetko vpredu“ – už medzi vojnami sa vyrábal Citröen Traction Avant – ani s uložením motora s prevodovkou vpredu naprieč – podobné riešenie použil o desať rokov skôr Alec Issigonis pre svoje Mini –, pri Fiate 128 sa však konštruktérom z Turína podarilo dotiahnuť túto koncepciu takmer k dokonalosti.
Nový Fiat bol v porovnaní s konkurenciou svižný, vďaka chýbajúcemu tunelu pre hriadeľ tiež ponúkal pri kompaktných rozmeroch pomerne veľkorysý vnútorný priestor. Giacosa, ktorý sa preslávil prácou na Fiatoch 600 a 500, mohol pri navrhovaní modelu 128 vychádzať zo skúseností, ktoré taliansky koncern nazbieral u sesterskej značky Autobianchi.
Tá už od roku 1963 vyrábala malú Primulu, na ktorej si turínska automobilka vyskúšala tak naprieč umiestnený motor s pripojenou prevodovkou, ako aj s tým súvisiace rôzne dlhé hnacie hriadele. Malý sedan bol pritom nadmieru úspešný, v ankete o európske Auto roka sa v roku 1965 umiestnil na druhom mieste.
Ešte lepšie sa však v roku 1970 darilo Fiatu 128, ktorý európski motoristickí novinári vyhlásili za najlepšie vozidlo roka. Druhé vtedy skončilo Autobianchi A112 (menší „bratranec“ z talianskeho koncernu, používajúci rovnakú techniku), tretie miesto potom patrilo Renaultu 12, ktorý sa stal predlohou pre dlhovekú rumunskú Daciu 1300.
Dlhá kariéra však čakala aj na „stodvadsaťosmičku“ a aj ona sa okrem rodného Talianska zaslúžila o motorizáciu mnohých ďalších krajín nielen v Európe, ale aj Amerike či Afrike. V Taliansku sa Fiat 128 prvej generácie, podľa dobovej reklamy automobil, ktorý na súkromné jazdy využíval aj slávny Enzo Ferrari, vyrábal do roku 1976.
Modernizácia a dlhá produkcia
Tam však úspešný Fiat neskončil. Nasledovala modernizovaná verzia, ktorá sa odlišovala napríklad hranatými svetlami, plastovými nárazníkmi a palubnou doskou. Okrem štvordverového sedanu sa vyrábalo taktiež trojdverové kombi Familiare (po modernizácii Panorama) alebo dvojdverová verzia s označením Rally.
Okrem „tisícstošestnástkovej“ pohonnej jednotky sa pod kapotou objavil aj väčší motor s objemom až 1 290 kubíkov. Technika z modelu 128 sa objavila aj vo dvojici úspešných športových vozidiel. Prvý, konzervatívne pôsobiaci, sa volal Fiat 128 Coupé (neskôr dostal výklopný zadok a názov Fiat 128 3P).
Motor a ďalšie mechanické časti používal aj exoticky pôsobiaci Fiat X1/9 s motorom umiestneným uprostred, ktorý sa v továrňach Fiat a neskôr Bertone vyrábal až do roku 1989. Pôvodnú „stodvadsaťosmičku“ tak športiak úspešný aj v Spojených štátoch prežil o šesť rokov. Dlhšia kariéra čakala Fiat 128 a odvodené modely v Južnej Amerike alebo Juhoslávii, respektíve Srbsku.
V Argentíne, kde vznikalo aj v Európe neznáme päťdverové kombi, však skončili s výrobou na začiatku 90. rokov. Srbská továreň Zastava produkovala päťdverový hatchback, predstavený v roku 1971, až do roku 2008. Srbi navyše vyrábali aj menšie množstvo verzií sedan, ktorú prakticky do konca výroby modelu s výklopným zadkom vyvážali na montáž do Egypta.