Legendárny zvuk, mimoriadne kompaktné rozmery a dnes sa dokonca toto vozidlo radí k vyhľadávaným kúskom pre množstvo automobilových zberateľov. No vráťme sa v čase. Cesty socialistického Poľska si jednoducho nemožno predstaviť bez „malucha“ (doslovne „malé dieťa“ alebo „niečo malé, pozn. red.), teda aktuálne už ikonického malého Fiatu 126p, ktorého prvé kusy opustili výrobnú linku presne pred 50 rokmi – 6. júna 1973.
Autíčko je talianskeho pôvodu a prežilo aj pád komunistického režimu, pričom v továrni v juhopoľskom meste Bielsko-Biala sa vyrábalo až do septembra roku 2000. Z viac ako 3,3 milióna predaných miniautomobilov opustila výrobný pás aj zvláštna séria 500 červených a 500 žltých exemplárov s názvom Happy End.
Vozidlám patrí okrem iného zásluha za úspešnú motorizáciu Poľska, podobne ako sa to podarilo o dve dekády predtým Fiatu 500 Nuova v Taliansku. Na talianske autíčko, ktoré sa v polovici 50. rokov zrodilo ako alternatíva skútra Vespa na štyroch kolesách, napokon Fiat 126 priamo nadviazal, a to nielen samotnými miniatúrnymi rozmermi, ale aj technickým poňatím.
Podobne ako „päťstovka“ dostal o osem centimetrov dlhší a podstatne hranatejší automobil vzduchom chladený dvojvalec, umiestnený vzadu a roztáčajúci zadné kolesá. Jeho zvuk je doteraz balzamom na dušu fanúšikov veteránov a rokov minulých.
Na auto, ktoré aj napriek miniatúrnym rozmerom často suplovalo funkciu rodinného vozidla, dodnes spomína rad Poliakov s istou nostalgiou. A určite sa nájdu aj ďalší. Objem batožinového priestoru dosahoval sto litrov a zrýchlenie na stovku ste spolu so štvorstupňovým manuálom zvládli za 48 sekúnd.
Kolujú napríklad viac či menej uveriteľné historky o tom, koľko cestujúcich a aké množstvo nákladu dokázala malá fiatka prepraviť. Dnes si už zrejme len málokto dokáže predstaviť, že maluch zvládol odviezť na dovolenku päťčlennú rodinu. Autíčko však slúžilo aj ako sťahovacie auto, na jeho streche sa prevážali chladničky, televízory alebo bicykle.
Pôvodný Fiat 126 (malé písmeno „p“ v názve niesol len variant vyrábaný v Poľsku) sa prvýkrát predstavil verejnosti na autosalóne v Turíne v novembri 1972. Už o rok a mesiac skôr pritom zástupcovia poľskej komunistickej vlády podpísali licenčnú dohodu, ktorá rozhodne nebola krokom do prázdna. Vyplatilo sa to.
Fiaty sa licenčne v Poľsku (podobne ako v mnohých iných krajinách, vrátane Československa) vyrábali už medzi svetovými vojnami a od 60. rokov minulého storočia potom v krajine vznikal väčší Fiat 125p. Varšava o licenciu na vozidlo prejavila záujem s cieľom pozdvihnúť priemyselnú produkciu krajiny a zvýšiť životný štandard obyvateľov.
O tom, že komunisti vedení Edwardom Gierkom mali s malým autom veľké plány, svedčí aj skutočnosť, že rozšírenie výrobnej linky v južnom Poľsku (Bielsko-Biala) a výstavba továrne v meste Tychy boli v 70. rokoch jednou z najväčších investícií v krajine. Prvý Fiat 126p však zostavili v závode ešte z talianskych dielov. Od talianskeho originálu sa poľský maluch líšil vyšším podvozkom, inou mriežkou chladiča a oranžovými smerovkami (taliansky model ich mal biele), no taktiež napríklad inou roztečou matíc kolies.
Fabryka Samochodów Malolitražowych (čiže v preklade Továreň maloobjemových automobilov) dlho vyrábala iba základný variant, hoci postupne vylepšovaný – napríklad o trochu silnejší motor. Až v druhej polovici 80. rokov prišla verzia Bis, ktorá mala výklopné tretie dvere a kvapalinou chladený motor, vzácny bol i kabriolet, vyrobený iba v piatich stovkách exemplárov.
Ďalšie modifikácie, ako dodávka či kombi, zostali len v prototypovej fáze, rovnako dopadol aj pokus vedieť si zaobstarať malucha s pohonom predných kolies. Podobne ako v ostatných krajinách východného bloku aj v Poľsku dopyt prevyšoval ponuku, a preto sa na automobily niekedy aj dosť dlho čakalo.
"Bolo to niečo neuveriteľné. Vypĺňali sa poradovníky. Systém fungoval tak, že človek musel najprv vozidlo zaplatiť, a potom niekoľko mesiacov a niekedy aj rokov čakať na tajomnú obálku s pozvaním na jeho odber," spomínal pred pár rokmi na svojho prvého malucha redaktor poľského automobilového magazínu Stanislaw Uklanski.
Fiat 126p navyše nebol práve lacný, v roku 1973 jeho cena v Poľsku zodpovedala dvom priemerným ročným platom – a ak ho chcel človek hneď, musel na burze siahnuť do vrecka ešte o polovicu hlbšie. Auto sa pritom pomerne úspešne vyvážalo, a to nielen do socialistických krajín, ale aj do západnej Európy.
Okrem Talianska (kde posledné kusy vyrobili v roku 1980) sa Fiat 126 krátko vyrábal aj v rakúskom Steyre, výraznejšia bola produkcia v Juhoslávii, kam sa rozložené vozidlá vyvážali výmenou za Zastavu 1100. Po páde komunistického režimu v roku 1989 síce Poliaci dostali vozidlá, v krajine tiež vyrástli továrne západných automobiliek, legendárny Fiat však svojho komunistického otca prežil o viac ako 10 rokov.
Posledné roky vznikal už v réžii Fiatu, ktorý kúpil továrne v Bielsku-Biala i v Tychach, kde začal vyrábať moderné Cinquecento a po ňom aj ďalšie modely. Tie sa však do sŕdc Poliakov nikdy nezapísali tak výrazne ako maluch, z ktorého sa nielen v Poľsku postupne stáva obľúbený dostupný veterán.