„Beriem to ako dar, že sa ešte stále môžem aktívne zúčastňovať na jej chode,“ hovorí chirurg, pedagóg a spisovateľ prof. MUDr. Miroslav Danaj, CSc., ktorý pôsobí v trnavskej nemocnici takmer 55 rokov. V rokoch 1991 až 1994 bol primárom chirurgického oddelenia, v rokoch 1994 až 2017 prednostom chirurgickej kliniky. Pri príležitosti blížiaceho sa jubilea 200 rokov od vzniku nemocnice napísal knihu Trnava Malý Rím v bielom plášti. V nej na 448 stranách mapuje príbeh nemocnice a spomína desiatky riaditeľov, lekárov, sestier, ošetrovateľov či osobností. Knihu tvoril tri roky.
Profesor Danaj si biely plášť prvýkrát obliekol ako medik na lekárskej fakulte v Košiciach. Vtedy ako študent zo Serede nedostal internát, takže sa musel presťahovať k starým rodičom do Kluknavy a do Košíc dochádzal takmer 50 kilometrov. Ráno vstával okolo piatej a domov niekedy prichádzal až okolo ôsmej večer. Po dvoch rokoch v Košiciach zvyšné štyri roky študoval na lekárskej fakulte v Martine. Poslaniu lekára sa venuje od roku 1969 v trnavskej nemocnici, v súčasnosti na skrátený úväzok.
200 rokov nemocnice
Krajinská nemocnica, Krajská nemocnica, Okresný ústav národného zdravia, Nemocnica s poliklinikou, Fakultná nemocnica v Trnave. Názov trnavskej nemocnice sa od jej vzniku v októbri 1824 viackrát menil. Poverená komisia našla južne od centra na vtedajšom predmestí Trnavy voľnú nehnuteľnosť, a to veľký dom s priľahlou záhradou. Arcibiskup Alexander Rudnay súhlasil s predajom nehnuteľnosti patriacej Ostrihomskej kapitule aj preto, aby mal financie na začiatok výstavby katedrály v Ostrihome, ktorá dnes patrí k najväčším v Európe. Nehnuteľnosť so štyrmi miestnosťami prestaval na účely nemocnice murársky majster Anton Grön. Základný kameň položil župan Leopold Pálfi zo slávneho aristokratického rodu.
V 20. rokoch 20. storočia už mala trnavská nemocnica vyše 280 lôžok, budovu pre vnútorne chorých, chirurgický pavilón, budovu pre kožné a pohlavné choroby, malý infekčný pavilón, hospodársku budovu, maštale, byt pre riaditeľa, vlastnú studňu aj kanalizáciu. Rozprávanie profesora Danaja nadväzuje aj na dielo Z histórie trnavského zdravotníctva od Pavla Ugora a kolektívu autorov.
„V čase, keď som nastúpil do nemocnice, neboli mobily ani internet. Iba písacie stroje Consul, ktoré dnes ležia ľadom, zaprášené po kútoch lekárskych izieb alebo ich povyhadzovali kamsi do skladu nemocnice,“ spomína si profesor Danaj. „Práca v nemocnici, o ktorej sa zvykne hovoriť, že je to poslanie, je namáhavá. Paradoxne si pamätáme viac na to, čo bolí a neprebolí, ako na úspechy. Počas svojej praxe som si uvedomil, že úspechy sú v medicíne samozrejmé a neúspechy medializované,“ konštatuje v knihe.
„Borbélyho špecialita“ a vzbura väzňov
V knihe je spomínaný napríklad trnavský lekárnik Borbély, otec prvého ponovembrového primátora mesta. „V tom čase neboli
Zostáva vám 41% na dočítanie.