Hráte v inscenácii Nádej zomiera posledná. Jej hlavným motívom je nestrácať čas hľadaním odpovedí na nezmyselné otázky, ale spraviť si čas na zemi príjemnejším. Súhlasíte?
Jasné. O čo krajší by bol život každého z nás, keby sme chodili s otvorenými očami, boli vnímaví voči svojmu okoliu, nezištne si pomáhali? Ak by ľudia boli láskaví, milí, úctiví a súdržní, každý by robil to, v čom je dobrý, bolo by nám tu sveta žiť. Mimochodom, k tej kompetentnosti... Ničím iným si človek nezíska úctu viac ako tým, že sa vyzná, že vie. Môže sa vtierať, môže si zariaďovať, môže podplácať, ale ak si nevie dobre robiť svoju prácu, tak jednoducho nie je možné, aby si získal rešpekt a úctu ľudí, s ktorými spolupracuje. Ku kompetentnosti sa musí pridať aj ľudskosť, schopnosť komunikovať s ľuďmi a vnímať ich potreby. Kompetencie aj ľudskosť sú dôležité v každej sfére nášho života, v divadle aj politike. Myslím si, že ak nadriadení konajú s ľuďmi ako s handrami, vždy sa im to vráti. Preto som sa celý život snažila zachovať si ľudskú tvár a charakter – tak ma vychovali. Mám však pocit, že tieto dve veci už dnes nie sú v móde a že sa pozeráme na akýsi festival hlúposti. Zloby. Nedávno som na sociálnej sieti podporila našu prezidentku a dostala som od mojich rovesníčok – mimochodom, všimnite si, že toto robia najmä staršie ženy, čo je pre mňa nepochopiteľný paradox – vynadané do starých kráv. V tomto som však silná. Vlastne ani nechcem, aby som mala priazeň takýchto ľudí. Som totiž presvedčená, že 98 percent ľudí, ktorí mi na Facebooku vynadajú, nikdy neboli v divadle. Nepoznajú ma a nevedia nič o mojej práci.
Najviac práce máte v súčasnosti práve v divadle, však?
Vždy to tak bolo. Divadlo bol základ a všetko ostatné, dabing či inscenácie, boli pridanou hodnotou a dnes je to takmer výlučne divadlo a ešte šansón – musím povedať, že vďaka hlasovej pedagogičke Eve Banči sa mi v mojich šesťdesiatich troch rokoch spieva asi najlepšie v živote.
Naozaj?
Áno, pred spevácky náročnými predstaveniami, akými sú Zlatá lýra alebo Povolanie pápež, aj vďaka jej vedeniu nemám stres. Už sa nebojím, že niečo nevyspievam. Viem, že raz to príde a asi aj ja budem mať starecký roztrasený hlas. Som s tým zmierená. Ale je veľmi príjemné, že to tak ešte nie je.
Ako vám Eva Banči pomohla?
Niektoré hlasové pedagogičky s nami hercami zvykli pracovať akýmsi operným štýlom. Eva však vie, že sme herci, nie operní speváci. Jej spôsob rozospievania sa a práce na pesničkách mi, laicky povedané, otvoril hlavové rezonančné dutiny. Ja vlastne ani neviem, ako to urobila, ale urobila to s veľkou ľahkosťou a akurátnou dávkou srandy. Nahrala som si jej rozcvičky, aby som ich mala vždy poruke. Na tom jej „urobte mi čipmankov“ a všelijakom tom ňaňa a zizi sa vždy pobavím. Celé je to také trošku srandovné, no veľmi efektívne. Hlas sa otvorí a ľahučko ide von. Oceňujem to v divadle aj pri šansónových koncertoch, ktoré spievam naživo so štyrmi muzikantmi.
Stále ich robievate?
Áno, pokračujeme v tradícii, ktorú založil Jozef Bednárik ešte niekedy v roku 2011. Beďo veľa cestoval po Európe a z ciest nosil francúzske, nemecké či poľské šansóny – mimochodom, herecké pesničky majú v Poľsku silnú tradíciu. Potom dal piesne otextovať slovenským textárom, zveril ich nám, hercom, a veľmi dobre nás režijne viedol. Pretože pri šansónoch nejde len o...
Zostáva vám 85% na dočítanie.