Tento rok vám vyšla Kniha o klimatu zemí Koruny české. Prečo je v čase, keď sa hovorí o globálnej klíme, dôležité vydať knihu o dejinách klímy jednej lokality?
V knihe na jednej strane poukazujeme na to, že každý kraj má svoju klímu, a na druhej strane sa mi, úprimne povedané, už nechcelo „riešiť“ ďalšie globálne problémy, o ktorých ľudia radi rozprávajú. Pripadalo mi skutočne vhod hovoriť o počasí u nás, a ono to tiež podrobne vysvetľuje mnoho ďalších javov, ako sú napríklad husitské spanilé jazdy.
V čom?
V tom, že aby sa tie vojská uživili, museli ísť do cudziny, aby vôbec zohnali potravu. Inak by mali veľké problémy s hladom. Bolo dlhšie obdobie, stredoveké klimatické optimum, ktoré bolo pomerne teplé (v rokoch 950 – 1250, pozn. red.) a potom bola malá doba ľadová (chladnejšie obdobie začínajúce sa približne v 14. storočí, ktoré trvalo do 19. storočia, pozn. red.). To sú vlastne teplotné súhrny za dlhé obdobie. Ale sú aj desaťročia s jedným druhom počasia, po ktorých nasledujú desaťročia s iným počasím.
Ako vlastne tá kniha vznikala? Všimol som si, že je to prepracované vydanie so spoluautormi Zdeňkom Vašků a Jiřím Svobodom.
Dlho som sa priatelil so Zdeňkom Vašků, ktorý už bohužiaľ medzitým umrel (1944 – 2019, geobotanik, ktorý sa zaoberal klimatológiou, pozn. red.). Bol to človek so vzťahom k pôde, k národu, k Palackému. A on si začal vypisovať veci, ktoré sa týkajú počasia. Začínal Starými letopismi českými. A keď si ich čítate – kompilovalo to niekoľko autorov v rokoch 1380 až 1520 –, potom jasne vidíte, čo ľudí zaujímalo, a často uvádzajú počasie alebo jasný mesiac. Majú silný vzťah k hviezdam a oblohe. Takto pred vami ožije svet predkov, a vy ho v podstate precítite aj v sebe, a cítite sa s nimi spojený. Nakoniec ešte s Jiřím Svobodom (matematik, ktorý sa dlhodobo zaoberá klimatológiou, pozn. red.) vypísali z kroník asi 45-tisíc údajov.
A našli v tých záznamoch nejaký vzorec?
Zdeněk Vašků si všimol, že počasie u nás sa rozpadá na zhruba sedem- až osemročné periódy.
Zostáva vám 90% na dočítanie.