Svoj pomyselný životný časozber by ste začali pohľadom na prvomájový sprievod na Žižkove. Čím by záber pokračoval?

Do izby by prišiel otec a moje nadšenie by lakonicky okomentoval: Je to nechutný cirkus. Spýtala by som sa prečo a on by mi odpovedal, že keď budem veľká, tak to pochopím. Prvé máje boli v detstve moje najobľúbenejšie akcie. Dnes to môže vyzerať ako privilégium nejakej vyššej triedy, že sme bývali práve tam, ale bola to náhoda. Otec bol z Poděbrad a mama z Prahy, brali sa v roku 1942 a vídali sa len cez víkendy. Žiadosť o byt mali podanú, a keď sa po oslobodzovaní uvoľňovali byty po Nemcoch, dostali ho na Václaváku. A pretože sa tam stále niečo dialo, spoločenské udalosti sa automaticky stali súčasťou môjho sveta.

Rád spovedám v krčme. Tam ľudia častejšie naberú odvahu ma osloviť, hovorí kňaz

Rodičia vaše nadšenie nijako nekorigovali?

Bola som neskôr pionierka a chodila som aj do sprievodov, a nijako to nekomentovali. Ale babička, ktorá kvôli komunistom prišla o veľký majetok, tá si nebrala servítky. Pionieri bežne nosili do školy červenú šatku. Aj keď som túžila po obedoch v školskej jedálni, musela som chodiť k nej. Šatku som si pred domom schovávala, pretože som vedela, že to neznáša. Alebo keď som z knižnice priniesla nejakú ruskú knižku typu Vaska Trubačov a jeho kamaráti, povedala: „Ježiši, čo je to zase za brak?!“

Také knižky vás bavili?

Rozprávali o hrdinských činoch detí v časoch vojny. Ruský výklad tej doby hlásal, že sme aj za cenu obetí zvíťazili nad nepriateľom a že teraz už bude svet iba lepší. Nerozlišovala som Východ a Západ, ale verila som, že som sa narodila do šťastnej doby: zlé je prekonané a intenzívne sa teraz dopracovávame k lepšiemu, a hltala som všetku dostupnú literatúru. Napríklad vďaka Denníku Anny Frankovej som si v jedenástich rokoch začala písať denník (Anna Franková je dievča z nemeckej židovskej rodiny, ktorá v 15 rokoch zomrela v nacistickom koncentráku a ktorú po smrti preslávil jej denník, pozn. red.).

Rozprávate o sebe, že ste boli nadšená nástenkárka!

Kronikárka, nástenkárka – k tomu som inklinovala. Prvý, piaty, deviaty (komunistické sviatky: Sviatok práce, Májové povstanie českého ľudu 1945, Oslobodenie vlasti Sovietskou armádou 1945, pozn. red.) – to bola jedna nástenkárska téma, Medzinárodný deň žien, samozrejme, a 7. november – Veľká októbrová socialistická revolúcia, to boli vtedajšie highlighty (hlavné motívy, pozn. red.), ktoré som nástenkársky spracovávala.

Boli ste v triede obľúbená?

Obľúbení boli športovci a tí, čo hrali na gitare a spievali, ale nástenkárka? To nie, ja som bola skôr klasická nenápadná dvojkárka.