Ako ste sa k práci s pastierskymi psami dostali?

Dávnejšie som sa zaoberala poľovníckymi psami, ale potom som zistila, že na poľovníctvo ako také veľmi nemám čas. To nie je len tak, treba chodiť na výcviky, skúšky, pracovať so psom. Pre mňa však bol poľovnícky pes len spoločníkom. Bývam tu v dedine, čiže sme vždy ráno spolu prišli do práce a večer späť domov. Pes sa tu vylietal, ale o výcviku nemohla byť ani reč. A takému psovi veru prekáža, keď od neho nič nechcete, ak mu nedáte robotu, „zvlčí“ sa. So psami som však chcela byť naďalej v kontakte, tak som začala rozmýšľať nad menším plemenom takzvaného zavraciaka.

Aký je to pes?

Sú to také malé ostré psíky, ktorých úlohou je behať okolo stáda a udržiavať ho v nejakej formácii. Mimochodom, keď veľké strážne psy vidia, ako takýto malý pes naháňa ovce, môže sa to v nich tak trošku biť, lebo sa im tí malí javia ako nepriatelia oviec. Ale k tomu, aby v hlave veľkého strážcu vzniklo spojenie: ten malý je môj kamarát a toto sa robiť môže, dokáže pomôcť aj pastier.

Ako?

Vždy, keď vysiela malého psa, aby išiel zahnať stádo, si zavolá veľkého, povedzme na maškrtku, pripne veľkého na vôdzku a pošle malého, nech si robí svoju robotu. A tomu veľkému sa to už v hlave nejako spojí, pochopí, že tak to má byť.

Ale ani pri zavraciakoch ste neostali...

Áno, u nás na družstve totiž začali pribúdať problémy s predátormi.