Začali ste študovať na Univerzite Komenského v Bratislave, ale po druhom ročníku ste šli do Brna na Masarykovu univerzitu. Z akého dôvodu?
Môj otec je sociológ a bol som ním odmalička veľmi ovplyvnený. To spôsobilo, že na rozdiel od mojich spolužiakov som už predtým, ako som začal študovať na univerzite, o sociológii veľa vedel. V tých časoch, bolo to krátko po revolúcii, bola katedra sociológie rozdelená na dve časti. Tá časť, kam patrila napríklad aj Iveta Radičová, mi bola myšlienkovo blízka, a práve kvôli takým som na škole študoval. Okolnosti sa vyvinuli tak, že na jar 1992 sa päť kľúčových ľudí, ktorí patrili z odbornej stránky z môjho pohľadu k tým inšpiratívnejším, rozhodlo katedru opustiť. Vtedy som sa rozhodol odísť aj ja. Brno som si vybral zámerne, pretože tam bola najlepšia katedra sociológie vo vtedajšom Československu, a navyše som chcel byť na skok od domova a sedieť tak na dvoch stoličkách.

​Aký pohľad má slovenský sociológ na Čechov?
Mám stredoeurópsku identitu, vyrastal som v prostredí, ktoré v sebe skĺbilo slovenskú, českú i poľskú kultúru. Českú kultúru, myslím si, dôverne poznám a mám ju rád. V mnohom Čechov obdivujem, ale dokážem mať na nich aj kritický pohľad.

Slováci a Česi sa radi porovnávajú. Vedeli by ste povedať, v čom sa naše spoločnosti líšia?
Slováci sa síce radi s Čechmi porovnávajú, ale až dnes to môžu robiť bez váhania. V minulosti by boli porovnávania nezmyselné, české prostredie bolo o toľko vyspelejšie ako slovenské, že by Slováci prakticky v akejkoľvek dimenzii vyšli slabšie. Nehovorím to preto, aby som niekoho nahneval. Práve naopak, svedčí to o tom, aký veľký skok spravila slovenská spoločnosť za sto rokov. Keď vzniklo Československo, predstava, že by sa Slováci mohli porovnávať s Čechmi, bola absurdná, naša spoločnosť bola skrátka niekde úplne inde, hoci to neradi počúvame. Teraz sa paradoxne líšime v tom, že Česi si napriek svojej veľkej minulosti nevšimli, že dnes sa ocitli tak trochu na periférii európskeho diania. Viac-menej si za to môžu sami, keďže sa z Európskej únie dobrovoľne vyčleňujú.

Na európskej periférii sme aj my, alebo sa mýlim?
Samozrejme, že sme, ale to nemusí byť vždy zlé. Slováci si svoju pozíciu na rozdiel od Čechov uvedomujú, byť na periférii môže byť aj prínosné, pretože ak o svojej pozícii viete a máte povedomie o svojich nedostatkoch, môže vás to motivovať k ich odstráneniu či zlepšeniu. Posúva vás to vpred. A Slováci v mnohých oblastiach dokázali spraviť obrovský pokrok za posledných 30 rokov. Vrátim sa však k vašej otázke o porovnaní s Čechmi. Slováci žijú v zvláštnom sebapresvedčení, že sú si podobní s Čechmi.

A nie je to tak?
My sme kultúrne pomerne odlišné národy, Česi boli súčasťou Svätej ríše rímskej národa nemeckého, Slováci súčasťou Uhorska, najmä v čase modernizácie v 19. storočí sa tieto dve skupiny vyvíjali odlišnými smermi a odlišným tempom. To neznamená, že sa nemáme radi, myslím si, že ten vzťah je, naopak, veľmi žičlivý, navzájom si doprajeme a tešíme sa z úspechov tých druhých. Vidie...