Týždeň pred tým, než bol vyhlásený stav núdze, ste sa s rodinou vrátili z vášho letného sídla na Tenerife. Mali ste počas obdobia koronavírusovej krízy skutočný strach?
Vôbec nie. Ja takto nerozmýšľam. Jednoducho sme si po návrate z Tenerife odbili karanténu, s nikým sme sa nestýkali, jedlo sme si nechali voziť a aby som povedal pravdu, celkom som si oddýchol. Mám rád manuálnu prácu, urobil som pár opráv na dome, vyčistil si hlavu a svojím spôsobom mi to aj vyhovovalo (smiech).

​Samozrejme, je tu aj odvrátená strana, že nie je práca, divadlo zostalo zatvorené, takže sa nehrajú moje muzikály, nemôžem organizovať veľké koncerty, ktoré som mal naplánované v O2 aréne na začiatok júna. A tak som aspoň chodil spievať pod okná a balkóny domovov pre seniorov a po domovoch so špeciálnou starostlivosťou.

Ale to bola charita...
Samozrejme, nerobil som to pre peniaze. Pod záštitou magistrátu síce vznikli organizácie, ktoré na tieto akcie pod názvom Hráme do okien niečo vyberajú a dostávajú dokonca aj dotácie, ale ja nechcem, aby o mne niekto hovoril, že zarábam na pandémii. Urobím to rád a zadarmo. Mňa to jednoducho baví, aspoň nevyjdem z kondície, udržiavam sa v nejakej aktivite, poteším pár seniorov, pár mentálne postihnutých detí. Je dobré robiť niečo užitočné. Ale inak si myslím, že celá pandémia bola trochu nafúknutá bublina.

Myslíte, že ochranné opatrenia boli prehnané?
To vôbec nie, zaplať pánboh za to, ako sa to u nás podarilo, ako zafungovali vláda, zdravotníci, záchranári, polícia, armáda. Nebyť týchto opatrení, mohli sme dopadnúť oveľa horšie, ako napríklad v Taliansku alebo v Španielsku a ďalších krajinách v Európe. Ale myslím, že by uvoľňovanie a niektoré politické rozhodnutia a nariadenia mali byť menej chaotické a viac fundované. Proste tu zase máme dva tábory, ako vždy. Jednému sa to zdá príliš tvrdé, druhý hovorí, že je to tak správne. Komplexne to bude mať obrovský dosah na celú našu ekonomiku, preto myslím, že uvoľňovanie mohlo byť rýchlejšie. Na druhej strane chápem, že je to situácia, akú nikto nezažil a na akú nikto nebol pripravený, nielen u nás, ale na celom svete. Ja osobne tvrdím, že sa budeme musieť s koronavírusom naučiť žiť, tak ako s chrípkou, rakovinou, cukrovkou a ďalšími chorobami, ktoré nás už roky ohrozujú. Alebo je možné, že ako koronavírus prišiel, tak zase odíde. Je to, bohužiaľ, veľká neznáma. Ktovie...

Pred pár dňami ste mali šesťdesiat. Zamýšľate sa nad životom?
Som spokojný. Myslím, že mám celkom pekný život, štyridsať rokov sa živím muzikou, ktorá ma baví, mám skvelú rodinu, nemôžem sa sťažovať. A vek vôbec neriešim.

A keď ste sa nad tým zamýšľali niekedy v tridsiatke, štyridsiatke, predstavovali ste si to takto?
Myslím, že som sa toho veku trochu bál, ale zisťujem, že je to úplne v pohode. Niekedy máme veľké oči a potom zistíme, že je to vlastne stále rovnaké, len proste musíme ísť s vekom a prežívať život, ako to len ide. Nie sme tu navždy, sme tu na krátku chvíľu. Život plynie veľmi rýchlo. Ani som sa nenazdal a je tu šesťdesiatka.

Čo je na tom veku dobré?
Možno skúsenosti, čo som za tie roky získal, ale ja roky fakt nijako neriešim. Dôležité je, ako sa človek cíti. Poznám šesťdesiatnikov, čo majú rôzne zdravotné problémy, napríklad aj pohybového rázu, vtedy je to, samozrejme, ťažké. Ja mám to šťastie, že sa cítim dobre a vek v tomto ohľade v podstate nepociťujem. Tiež mám kamarátov, na ktorých v šesťdesiatke padla depka, a čudujem sa, čo blbnú, veď šesťdesiat nie je deväťdesiat. Vlastne sme stále mladí.

Mali ste nejaký vekový medzník, keď tá depka doľahla aj na vás?
Nikdy. Ja žijem prítomnosťou, trošku možno budúcnosťou, ale nie minulosťou. Mám takú povahu, možno blbú, zlatú, šťastnú, neviem, jednoducho to tak mám....