Váš dvadsaťročný syn Marek je autista. Ako túto neštandardnú situáciu vníma?
Majko má z hľadiska diagnózy stredne ťažký autizmus, toto je ťažké vtesnať čo i len do jednej vety. Je to porucha komunikácie, sociálnych vzťahov, imaginácie – hry aj predstavivosti. Dvakrát do týždňa pracuje po dve hodiny. Okrem toho už desať rokov chodí dva razy do týždňa na tanečné tréningy, k tomu občas tréningy krasokorčuľovania. A teraz sa to zrazu všetko skončilo a on sa ocitol doma. Nevie to verbalizovať, ale v jeho neverbálnych prejavoch vidieť, že má väčšiu úzkosť ako zvyčajne. Po všetkých tých rokoch som presvedčený, že autisti majú bohaté vnútorné cítenie, lenže to nevedia vyjadriť. Sú tam aj pozitívne i negatívne emócie a teraz sa to akoby vystupňovalo. Ak je pozitívny, je extrémne pozitívny, ak však prevažujú negatívne myšlienky, vtedy občas prechádza do agresivity, ktorú síce zvládame, no je veľmi nepríjemná. Aj minule sa stalo, že sa ho jeho sestry trochu báli.

​Ako sa jeho agresivita prejavuje?
Občas rozpráva veľmi škaredo, trieska dverami, búcha rukou do stola. Ale keby len to, on občas buchne aj mňa. Toto robí roky, ale teraz sa to vystupňovalo. Ja mu potom jemne capnem po ruke, aby cítil, že aj mňa to bolí. Lenže v tejto situácii akoby mu bolo aj ťažšie dohovoriť. Je to náročnejšie, lebo predsa len jeho porozumenie je limitované. Cítiť, že má mentálny hendikep, ale ako povedala mama Forresta Gumpa, na nejakých bodoch nezáleží, a cíti sa neistý. Často sa pýta, či ho ľúbime, a vraví, že chce, aby sme ho ľúbili. A o dve minúty nato ma dokáže buchnúť. Určil som mu hranicu, že mňa buchnúť môže, ale na Barborku a Martinu nesmie siahnuť. Zdá sa nám, že to chápe. Martina má šesť rokov a asi dvadsať kilogramov a on ako stokilový chlap si to v nijakom prípade nesmie dovoliť.

Je pomaly väčší a aj ťažší ako vy. Nebojíte sa?
Občas mi také myšlienky napadnú, ale v zárodku ich potláčam, pretože sa predsa nemôžem báť vlastného syna. Ani sa ho nebojím. Verím tomu, že to, čo mu s manželkou dávame, sa nám nemôže vrátiť tak, že by nám cielene ublížil. Je to preňho iba ventil, ktorý nedokáže regulovať a potrebuje zo seba dostať pretlak strachu a úzkosti. Proste to inak nevie. My sa na neho nehneváme, ale adekvátne zareagujeme, aby si uvedomil, čo robí. A okrem iného, už aj ja mám sto kíl. S manželkou sme to trošku zajedli (smiech). Človek si takisto hľadá ventil, lebo by ho inak porazilo alebo by sa zbláznil. A to jedlo dáva radosť.

Ťažké to majú všetci, no predpokladám, že rodičia znevýhodnených detí ešte viac. V čom napríklad?
V tejto „koronovírusovej“ kríze som si uvedomil, že my a ostatní takíto rodičia žijeme už roky v izolácii. Snažíme sa v tejto izolácii hľadať radosť, žiť čo najdôstojnejšie, a nielen prežiť, finančne z...