O necelé dva mesiace oslávite 73. narodeniny, čo je vek, v akom vaša mama Jiřina Štěpničková zomrela. Privádza vás to k nejakému bilancovaniu?
Mama hrala do poslednej chvíle, dokonca zomrela až cez divadelné prázdniny. Musím sa priznať, že o tom nepremýšľam. Žijem si svoj život a mama si žila svoj. Niežeby sme sa nejako neznášali, ale jednoducho takto neuvažujem. Myslím, že každý z nás má život nejako nalinkovaný. Mama bola ateistka, ale hovorila: „Vieš, hore sedí taký dedko a ten nás všetkých riadi.“ A ja to tak beriem, že som riadený dedkom zhora a ten rozhodne, kedy odídem.
Ako to máte s vierou vy sám, tiež sa považujete za ateistu?
Áno, a tiež uznávam toho dedka hore. Strakonická babička, otcova mama, ma viedla k tomu, aby som chodil do kostola. Aj ona tam chodila, ale hlavne preto, že trpela nespavosťou a v kostole vždy zaspala, až ju pán farár musel budiť, že už je po omši. A naučila ma jednu podstatnú vec, ktorú dodnes využívam, keď sa človek potrebuje na niečo sústrediť, má ísť do kostola. Keď som napríklad mal pred maturitou, strávil som tam dve hodiny. Kostol je prostredie, kde vypustíte všetko okolo a sústredíte sa len na to, čo potrebujete.
Vaša matka, herečka Jiřina Štěpničková, sa po vojne ocitla v nepriazni, prestala dostávať roly, a tak sa dala zlákať falošným listom režiséra Františka Čápa, ktorý jej ponúkal prácu v západnom Nemecku. Pri emigrácii ju Štátna bezpečnosť zatkla, takže od vašich troch rokov bola ústrednou ženskou postavou vo vašom živote babička. Aká bola?
Skvelá ženská, ale občas ma tiež štvala. Keď som potom býval s otcom v Karlových Varoch, kde som aj chodil do školy, písali sme si listy. A ona mi moje posielala nazad s červeno opravenými hrúbkami. Písala ešte perom s násadkou, takže mala pekne tieňované písmo a počiatočné písmená okrášlené ornamentmi.
Otec bol miernejší?
Otec mal tiež pevnú ruku, ale zároveň bol akademický maliar, takže jeho vnímanie sveta bolo predsa len umelecké, a rozhodne nemôžem povedať, že sme všetko mali nalinkované. Bol športovo založený, takže aj ja som bol vychovávaný v športovom duchu, čo človeku, myslím, len prospieva.
Aj vy ste jeden čas uvažovali, že pôjdete v otcových výtvarných stopách, dokonca ste ako malý vyhrali medzinárodnú výtvarnú súťaž. Nakoniec však zvíťazilo divadlo. Čo vás na ňom tak nadchlo?
Vlastne všetko. Keď sa mama vrátila z kriminálu, mal som trinásť a z karlovarského výtvarného sveta som sa dostal do Prahy, do samého srdca hereckého sveta. Režisér Frič bol ako môj ujo, medzi hercami som bol takmer stále. Starší mamu veľmi uznávali a špeciálne Národné divadlo sa veľmi zasadzovalo za to, aby ju prepustili z kriminálu. Nedávno robili revíziu na Hrade a poslali mi rôzne dokumenty, ako to vtedy bolo.
Prekvapil vás tam niekto menovite?
Nie, Höger, Hrušínský, Štěpánek..., poznal som tie mená už od otca, keď som s ním ešte býval vo Varoch. V tých časoch som vždy išiel k maminej sestre do Prahy a ona ma potom vypravila na návštevu za mamou do pardubickej väznice. Bývalo to tak raz za štvrť roka. Ak mama hnevala, potom ani to nie.
Ako ste to znášali ako malý chlapec?
Väčšinou to boli návštevy pod dozorom, podľa aktuálnej politickej situácie. Najskôr bolo medzi nami sklo, potom už sme normálne sedeli v jednej miestnosti spolu pri stole a dozorca nesedel priamo pri nás. Vtedy som sa naučil pašovať mame rôzne veci, čo potrebovala. Napríklad som jej ískal vo vlasoch a strčil som jej do nich hrebienok, ktorý väzni nesmeli mať, pretože je to možný vražedný nástroj. Nemôžem však povedať, že by som tým nejako duševne trpel alebo sa tým zaoberal. Mama bola v krimináli, ja som bol jej syn a chodil som za ňou. Horšie bolo, keď som napríklad vo Varoch, vidím to ako dnes, na moste cez Teplú stretol nejakú paniu a tá hovorí: „Nie si ty synáčik...
Zostáva vám 85% na dočítanie.