Odvlani je na scéne hudobno-tanečná šou s pesničkami Karola Duchoňa a ľudia si pri nich poskakujú, páči sa im. Nie je to zvláštne, keď Duchoň už 35 rokov nežije?
To je pre mňa dôkaz, že existujú aj „večné“ diela, lebo sa k nim hlásia tiež tí, ktorí ich vznik nezažili. Pesnička má obvykle najväčší ohlas v čase vzniku, lebo populárna hudba veľmi intenzívne pracuje s aktuálnou generáciou poslucháčov. Ale sú aj také, ktoré si osvoja aj tie nasledujúce generácie. Mám to potvrdené napríklad z futbalu, ktorému som sa v predchádzajúcich rokoch venoval veľmi veľa.

​Ako to máte potvrdené?
Futbalista Martin Škrteľ sa narodil v decembri 1984, Duchoň zomrel v novembri 1985. A Martin si na zrazoch reprezentácie v šatni veľmi často púšťal práve Duchoňa. Od roku 2004 žije mimo Slovenska a nezažil, ako ho spopularizoval napríklad Desmod, alebo v televíznych programoch ako Hit storočia či Legendy popu. Napriek tomu ho objavil a tá hudba ho oslovuje. Zaujímavé je, že súčasní interpreti robia stále nové verzie Duchoňových pesničiek, či už tých prevzatých alebo pôvodných, ktoré pre neho písali takmer všetci slovenskí skladatelia a textári, sú medzi nimi Hammel, Ursiny, Lehotský, Zelenay, Brezovský, Hanzely, Filan, Peteraj, Zeman a mnohí ďalší. To je potvrdenie, že ide o umenie, ktoré neustále potvrdzuje svoj nárok prežiť.

Ale tie pesničky už boli skôr v kategórii repeťáckych „haluzí“. Potom ich vzal do ruky choreograf Ján Ďurovčík, dal im novú formu a odrazu to bolo v šou The Duchon´s prijateľné. Záleží teda aj na forme, akou sú pesničky podané?
Časť ľudí má prvý návrat Duchoňových pesničiek zafixovaný cez reláciu Repete. Tá však mala svoj jasne definovaný tvar vyhovujúci predovšetkým ľuďom, ktorí zažili pôvodnú verziu. Jeho pesničky sú však univerzálne a môžu sa k nim hlásiť aj tí, čo si nepamätajú nielen ich pôvodný vznik, ale ani repeťácku verziu. Nemajú mať prečo predsudok, že sa tými pesničkami vracajú normalizačné roky alebo obdobie mečiarizmu, hoci tá relácia nebola o tom, išlo o rýdzo nostalgický žáner.

Akú generáciu teda oslovovala?
Primárne oslovovala generáciu, ktorá bola mladšia v sedemdesiatych rokoch. Keby boli pesničky „funkčné“ len pre toto generačne definované publikum, upadli by postupne do zabudnutia, lenže oni sa vracajú. Duchoňove albumy sú stále v prvej stovke najpredávanejších a píše sa rok 2020.

Na stole máte cédečko Prúdov Zvonky zvoňte, ktoré malo vlani 50 rokov. Hovorí sa, že patrí k tomu najlepšiemu, čo tu kedy kto vytvoril. Naozaj patrí?
Pre mňa je to najlepší album v dejinách slovenskej populárnej hudby, napokon napísal som to aj do bookletu tohto „výročného“ vydania. Výnimočné je aj tým, že vzniklo na začiatku kariéry Mariána Vargu, Pavla Hammela, Fedora Freša a ich vtedajších kolegov. Už na začiatku kariéry urobili jedno zo svojich najgeniálnejších diel a v dobových denníkoch Fedora Freša sa môžeme dočítať, že Prúdy boli normálnou rockovou kapelou, ktorej členovia sa hádali a pravidelne jeden druhého vyhadzovali z kapely.

Čo tým chcete povedať?
Ak je platňa geniálna ako Zvonky zvoňte, prirodzene si všetko okolo jej vzniku máme tendenciu idealizovať, že ju vytvorili dokonalé bytosti. V skutočnosti to boli normálni mladí muži plní energie vo veľmi búrlivej dobe, čomu zodpovedalo aj fungovanie kapely. Napriek tomu urobili skvelú muziku.

Boli vlasáči, pôvodne sa volali po anglicky The Jets, ale veľmi rýchlo sa premenovali a dali si slovenský názov Prúdy. Prečo?
Fór je v tom, že pre Pavla Hammela bolo...