V zime vyšla vo svetových médiách správa, že čínsky vedec geneticky upravil deti – zmenil DNA embryí dvojčiat tak, že budú odolné voči vírusu HIV. Naozaj sa už dá takto meniť DNA?
Nik nevie, či to naozaj urobil, lebo nepublikoval žiadne podrobnosti. Poskytol len krátku informáciu, navyše identita matky a dvojčiat je utajená. Tým, že metódu neopísal, odborníci sa nemali ako pozrieť, či to fungovať mohlo alebo nemohlo. On len oznámil výsledok.

​Čo sa dialo potom?
Čínska vláda sa od neho dištancovala s tým, že genetická zmena bola neetická, ale reakcie nie sú úplne jednoznačné, nie všetci ho odsudzujú. Alebo ak aj odsudzujú, tak nie z etických dôvodov. Skôr preto, že technika, ktorou mal DNA zmeniť, ešte nie je natoľko presná a bezpečná, aby sa dala aplikovať na ľudí.

On bol netrpezlivý, urobil to ešte pred potvrdením, či je metóda bezpečná?
Metodiku ešte treba testovať, ale on možno chcel byť prvý, slávny. Dnes celý svet vie, čo urobil, takže z tohto hľadiska mu to vyšlo.

K čomu všetkému už má veda z hľadiska genetiky kľúč?
Ťažko nájsť nejakú oblasť biológie, v ktorej by sa výsledky genetiky nevyužívali, od najmenších mikroorganizmov až po človeka.

V čom v mikroorganizmoch?
Mikroorganizmy sú využívané napríklad na produkciu liečiv, taký inzulín na liečbu diabetu sa týmto spôsobom produkuje už desiatky rokov.

DNA poznáme z obrázkov ako nejakú „závitnicu“. Čo to vlastne je?
Tá závitnica je tvorená štyrmi stavebnými prvkami, ktoré sú poskladané za sebou v rôznych kombináciách. V jednej bunke je v takej závitnici 3,2 miliardy stavebných prvkov.

Keď chcete skúmať DNA, odkiaľ ju zoberiete? Z hociktorej bunky?
DNA je v každej bunke okrem tých, ktoré ju sekundárne stratili – napríklad dozreté červené krvinky už nemajú DNA, ale počas dozrievania ju mali. No keď si zoberiete hocijakú inú bunku v tele človeka, vidíte jadro, v ktorom je uložená DNA. Jadro môžete vidieť aj mikroskopom, ale DNA klasickým optickým mikroskopom viditeľná nie je, elektrónovým mikroskopom ju vidíme ako tenké dlhé vlákno.

Aká veľká je DNA?
Keby sme DNA z jednej bunky roztiahli, čiže bola by to tá ako keby špirála, ktorú poznajú ľudia z obrázkov, merala by dva metre. Jedna bunka má niekoľko mikrometrov, takže tie dva metre sa do nej musia zmestiť, je to v nej všelijako poskrúcané, zamotané do klbiek. Pod elektrónovými mikroskopmi vyzerá DNA ako vlásenka, ale to vám nepomôže, lebo nevyčítate, či je v DNA nejaká porucha, či je postupnosť stavebných jednotiek pozmenená. My DNA pri práci s ňou nevidíme, všetko sa robí chemicky. Striháme ju enzýmami, ktoré rozoznajú určité sekvencie. Keď enzým narazí v štruktúre DNA na takú sekvenciu, rozstrihne ju a urobí to všade, kde taká sekvencia je.

Čím sa potom DNA spája?
Iným enzýmom, ktorým vieme skombinovať rôzne zostrihané úseky DNA. To je vlastne podstata génového inžinierstva – rozstrihať, vybrať vhodné úseky a zasa ich poskladať. Tak sa napríklad nadizajnovala sekvencia, ktorá sa vložila do baktérií, a tie začali produkovať inzulín. V skratke – gén bol vložený do baktérie, ktorá „vyrába“ liečivo pre diabetikov.

A...