Pre Európu to bol dobrý týždeň. Pre Európu to bol zlý týždeň. Dobrý preto, že Británia má teraz silnú a stabilnú centristickú vládu, ktorá chce obnoviť vzťahy s Európskou úniou, a pretože voliči vo Francúzsku sa zjednotili, aby zabránili nástupu krajne pravicového Národného združenia (RN) k moci.
Zlý preto, že Francúzsko zrejme čaká obdobie slabej, nestabilnej a rozdelenej vlády, ktorá bude brzdiť celú EÚ.
A to v kľúčovom roku pre náš svetadiel, kedy (ruský prezident) Vladimír Putin stále drví Ukrajinu a Donald Trump sa pravdepodobne opäť stane prezidentom USA, pokiaľ Joe Biden neodstúpi, čo by mal.
Dobré správy na úvod
Začnime dobrými správami, kým opäť prepadneme do depresie. Británia má zodpovednú, pragmatickú vládu ľavého stredu, zvolenú až na päť rokov.
Na jej čele stojí bývalý právnik zaoberajúci sa ľudskými právami, ktorý je odhodlaný brániť právny štát doma aj na medzinárodnej úrovni.
Zastáva rozumnú kombináciu trhového hospodárstva, štátnych zásahov a sociálnej spravodlivosti. Dôrazne podporuje Ukrajinu a je odhodlaný usilovať sa o dobré vzťahy s ostatnými európskymi krajinami.
V skutočnosti postoj britskej vlády zodpovedá hodnotám proklamovaným v článku 2 Zmluvy o Európskej únii oveľa lepšie ako postoj vlády členského štátu EÚ, Maďarska, ktorého antiliberálny nacionalistický vodca Viktor Orbán zasadá v Moskve s Putinom, aby zistili, ako môžu Ukrajinu donútiť ku kapitulácii v mene "mieru".
Spolupráca Británie a EÚ
Je v tom jeden háčik. Ak ste si zatiaľ nevšimli, tak Británia už nie je členom hlavného politického a hospodárskeho spoločenstva Európy.
Nový britský minister zahraničia David Lammy počas niekoľkých dní vo funkcii navštívil svojich partnerov v Nemecku, Poľsku a Švédsku a dôrazne a výrečne volal po "resete", "novom začiatku" a "úzkom partnerstve" s EÚ a jednotlivými európskymi krajinami.
Nový minister obrany John Healey sa zasa ponáhľal do Odesy na rokovania so svojim ukrajinským náprotivkom.
Británia navrhuje nový bezpečnostný pakt s EÚ, ktorý by mal v mnohých oblastiach nadviazať užšiu spoluprácu. V Berlíne, Paríži, Varšave a ďalších európskych hlavných mestách bolo vyjadrené množstvo dobrej vôle.
Skutočnosť, že Spojené kráľovstvo je pre EÚ právne len ďalšou "treťou krajinou" však znamená, že proces rokovaní o týchto nových, užších vzťahoch bude komplikovaný. Rôzni národní, stranícko-politickí či byrokratickí hráči v rámci EÚ navyše majú možnosť rokovania blokovať či vetovať.
Existujú aj medze, ktoré Starmer nesmie prekročiť. V snahe prilákať probrexitových voličov späť k labouristom sľúbil, že sa Británia nevráti k colnej únii s EÚ, nezavedie jednotný trh ani slobodu pohybu, čo značne zmenšuje jeho manévrovací priestor v ekonomických otázkach.
Komplikácie, ktoré prídu
Britská politika sa pritom nelíši od tej v kontinentálnej Európe tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Kľúčovým dôvodom rozsahu víťazstva labouristov bolo, že pravicové hlasy sa rozdelili medzi konzervatívcov a stranu Reform UK Nigela Farage.
Tá je britskou, či presnejšie anglickou obdobou RN Marine Le Penovej, Alternatívy pre Nemecko (AfD) či talianskych Bratov Talianska, ktoré si robia z prisťahovalcov obetných baránkov pre mnoho tém.
Farage získal vo voľbách 14 percent, konzervatívci 24 percent. Nacionalistické populistické nálady na oboch stranách Lamanšského prielivu a silnejúca krajná pravica budú komplikovať reštart vzájomných vzťahov.
Správy z Londýna sú napriek tomu o niečo povzbudivejšie ako tie z Paríža. Aj kozmonaut na obežnej dráhe musel počuť výdych úľavy po oznámení výsledkov vo Francúzsku, keď sa ukázalo, že RN nezopakuje svoj veľkolepý úspech z prvého kola.
Tým sa však dobré správy končia. Ak v Británii bolo cieľom hlasovania predovšetkým vykopnúť konzervatívcov, vo Francúzsku to bolo udržať RN čo najďalej od moci, ale nešlo o to k nej vyslať niekoho konkrétneho.
Nestabilita a hádky
Výsledkom je parlament rozdelený medzi tri hlavné skupiny, z ktorých žiadna nemá sama väčšinu: narýchlo zostavený Nový ľudový front (NFP), čo je voľná koalícia štyroch veľmi odlišných strán, vrátane euroskeptického a populistického Nepodrobeného Francúzska; ďalej potom Macronovo centristické Spolu, ktoré vlastne nie je stranou a veľmi disciplinovaná strana RN.
Všetky diskutované varianty novej vlády budú pravdepodobne nestabilné a rozhádané. Krajina má prudko rastúci štátny dlh a veľký rozpočtový deficit.
Expanzívne výdavkové plány NFP by navyše mohli vyvolať hnev dlhopisových trhov a problémy eurozóny. Podľa ústavy prezident nemôže nové voľby vypísať skôr ako za rok a RN sa v opozícii môže v pokoji pripravovať na prezidentské voľby v roku 2027, do ktorých vyšle Le Penovú alebo Jordana Bardellu.
V súčte je možné povedať, že zatiaľ čo Británia má silnú vládu, ale slabú pozíciu v Európe, Francúzsko bude mať silnú pozíciu v Európe, ale slabú vládu.
Z Jupitera sa stal Ikarus
Macronova autorita a vplyv sú značne oslabené a stalo sa to výhradne jeho vlastnou vinou. Bývalý britský premiér Rishi Sunak voľby síce vyhlásil skoro, ale v každom prípade by tak musel urobiť najneskôr do konca roka.
Osud konzervatívcov po 14 rokoch pri moci, počas ktorých napáchali mnoho škôd, bol jasný. Naproti tomu Macron a jeho centristické hnutie mali v parlamente relatívnu väčšinu a poslancom aj prezidentovi končil mandát až v roku 2027.
Spomínam si, ako som Macrona sledoval v Normandii pri výročí vylodenia 6. júna a hovoril som si: "To je muž, ktorý podľahol pýche."
Len o tri dni neskôr tento "jupiterský" prezident unáhlene a melodramaticky vyhlásil predčasné parlamentné voľby, čím prejavil onú obzvlášť zhubnú formu hlúposti, ktorú bohužiaľ zdieľa s niektorými elitnými britskými zástancami brexitu: hlúposť vzdelaných a inteligentných ľudí.
V dôsledku toho sa z Jupitera stal Ikarus. Chcel vyjasniť politickú situáciu, ale dosiahol pravý opak.
Tragédiou pre celú Európu je, že Macron bol zároveň najmocnejším zástancom toho, čo my Európania v prehrievajúcom sa svete rozorvanom medzi Putinom, Trumpom a (čínskym prezidentom) Si Ťin-pchingom naliehavo potrebujeme: viac jednoty, viac súdržnosti, viac moci.
Macron hovoril o mocnej Európe. V poslednej dobe bol navyše najvplyvnejším západoeurópskym hlasom volajúcim po väčšej podpore Ukrajiny, ktorej osud visí na vlásku. Ešte pred niekoľkými týždňami nás Macron varoval, že „Európa je smrteľná“. Teraz pochabým a pyšným činom vrazil nôž do chrbta sebe aj celej Európe.