Ste Slovákom žijúcim viac ako dve desaťročia v Dánsku, kde prednášate na univerzite. U nás ste pôsobil okrem iného aj na poste riaditeľa Národného centra pre podporu zdravia. Čím sa zaoberáte dnes?

Verejným zdravotníctvom. Preto som sa aj odsťahoval do Dánska, ktoré v tom čase vytváralo nový učebný program a hľadalo experta. Zaoberám sa výskumom v oblasti hodnotenia dosahov na zdravie, či už investičných projektov, politík alebo stratégií. Dosť sa tiež zaoberám globálnym zdravím. Keď spomínate národné centrum, tak to považujem za najväčší úspech svojej kariéry na Slovensku. Akurát ministerstvo zdravotníctva ho zlikvidovalo jedným faxom a tento akt bol pre mňa dôkazom, že sme sa vybrali správnou cestou. (Smiech.)

V Dánsku žije 5,9 milióna ľudí, na Slovensku 5,5 milióna. Čo do počtu obyvateľov ideálne krajiny na porovnávanie zdravotníckych systémov. Aký je u vás?

Máme jeden a ten ide cez dane. Občiansky preukaz je zároveň mojou poisťovacou kartou. Neexistuje žiadna štátna poisťovňa. Isté percento štátneho rozpočtu sa rozdeľuje do troch segmentov. Časť ide mestám zodpovedným za prevenciu ochorení a podporu zdravia, časť ministerstvu zdravotníctva s minimom personálu a časť piatim regiónom, ktoré disponujú nemocnicami. Niekde medzi tým sa nachádzajú súkromní všeobecní lekári. K nim sa musí každý prihlásiť. U nich nikto nič neplatí, všetko ide z jedného balíka daní. Pacient si maximálne dopláca niektoré lieky. Existuje akési „súkromné“ pripoistenie, ktoré si môžu občania priplatiť, a to prispieva na niektoré lieky. To vlastnia členovia, ide zhruba o polovicu dánskeho obyvateľstva.

Jedným z mnohých symptómov slovenského zdravotníctva sú čakacie lehoty. U vás asi nevystojíte jamu, kým sa dostanete k lekárovi.

Toto je jedna z vecí, ktoré musíme akceptovať aj my. Kapacity nie sú v takej dostatočnej miere a ani nemôžu byť, aby sa všetko stihlo ihneď. Naše čakacie lehoty sú problémom najmä pri hospitalizáciách a operačných zákrokoch. Všeobecní leká...