Ruská história je plná vzbúr: cár Lžidimitrij. Pugačovovo povstanie. Dekabristi. Lavr Georgijevič Kornilov. Kronštadtské povstanie. A nakoniec to bol práve neúspešný puč z roku 1991, ktorý priviedol k moci Borisa Jeľcina a tým aj o pár rokov neskôr aj Vladimira Putina.
VIDEO: Putin zaútočil na wagnerovu skupinu, keď Prigožin prišiel do Bieloruska:
Čo sme to minulý víkend takmer v priamom prenose na sociálnych sieťach a v televíznych správach z Ruska videli? Vzburu? Mocenský prevrat? Puč?
Vodca súkromnej vojenskej skupiny Wagner Jevgenij Prigožin verejne spochybnil oficiálnu ruskú verziu „špeciálnej operácie na Ukrajine“ a už po niekoľkýkrát ukázal prstom na ministra obrany Sergeja Šojgua ako hlavného vinníka ruských neúspechov.
Wagnerovci potom 23. júna ovládli Rostov na Done a veliteľstvo Južného vojenského okruhu, načo sa v obrnenej kolóne za malého odporu ostatných bezpečnostných zložiek vydali na Moskvu.
Prezident Putin v televíznom prejave 24. júna Prigožina odsúdil ako zradca, avšak namiesto nemilosrdného trestu všemocného cára nastalo vyjednávanie. Prigožin následne pred Moskvou zastavil a začal sa sťahovať.
Čoho sme to teda boli svedkami? Najskôr si musíme odpovedať na to, akú úlohu vlastne Prigožin v systéme hrá, ako nám udalosti zapadajú do známych schém vzbur a prevratov a akú úlohu hrajú vzbury a puče v ruskej histórii.
Krajina vzbúr
Nemusíme chodiť ďaleko. Neúspešný puč stál na začiatku pre mnoho Rusov temného obdobia spojeného s rozpadom Sovietskeho zväzu pred tridsiatimi rokmi.
ZSSR sa na konci 80. rokov ocitol kvôli vnútorným problémom a chaotickým reformám na pokraji zrútenia. Jeho posledný vládca Michail Gorbačov postupne strácal kontrolu nad situáciou a na jeho miesto sa tlačili noví politickí hráči, predovšetkým ruský prezident Boris Jeľcin.
Proti otcovi perestrojky sa ale nakoniec spolčili konzervatívni odporcovia, vrátane šéfa KGB, ministra vnútra a ministra obrany. Osemnásteho augusta 1991 Gorbačova počas jeho dovolenky na Kryme odpojili od okolitého sveta a neúspešne ho prehovárali, aby sa k nim pridal. Jeľcina chceli rovno zatknúť, ale to sa im nepodarilo.
Na Moskvu ťahali tanky, avšak uniknutému Jeľcinovi sa na jeden z nich podarilo pri ruskom Bielom dome vyliezť a prehovoril k davu ľudí, ktorí sa prišli pučistom postaviť.
Tí potom počas niekoľkých dní hodili uterák do ringu. Gorbačov bol síce voľný, ale jeho politické dni boli spočítané. Ako dodáva historik Greg Carleton, po roku 1991 sa Rusko opäť ocitlo pod náporom cudzej, západnej „invázie“ v podobe divokého kapitalizmu a neoliberálnej šokovej terapie. Vieru v marxleninizmus nahradil konzum, oligarchovia ako ich bojárski predchodcovia sa zmocnili nemalých častí ekonomiky a pod ochrannou rukou stále slabšieho „cára“ Borisa Jeľcina koristili zo šokovaného obyvateľstva.
A potom sa zjavil „hrdina“, ktorý oligarchu skrotil, centralizovanú moc obnovil, Rusko ako vojenskú mocnosť vzkriesil a Rusko na veky vekov zachránil...
Počiatky prevratov v dávnej minulosti
Ale dlhá história prevratov začala oveľa ďalej v minulosti. Ruský termín smuta či smutnoe vremja v širšom zmysle v ruskej historickej pamäti odkazuje na iné hlboké ruské krízy, ako boli napríklad kolaps cárskej ríše a zrod Sovietskeho zväzu v rokoch 1917–1924 či spomínaný pád ZSSR a zrod novodobého Ruska 1989–199. V užšom zmysle sa ale tento termín vzťahuje na obdobie 1598-1613.
Vtedy na prelome 16. a 17. storoči...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.