Ticho v dedine Bohorodyčne láme jedine žalostné mňaukanie mačiek. Dedina sa premenila na areál trosiek. Najprv tú narazíte na zvieratá, kým konečne padnete na človeka, píše agentúra AFP v reportáži z dediny Bohorodyčne v Donbase na východe Ukrajiny.
Otrasný pohľad na úplne zničenú dedinu, uhniezdenú v údolí Doneckej oblasti, svedčí o brutalite bojov, ktoré trvali mesiace. Vlani v lete ju obsadili Rusi, po mesiacoch delostreleckého bombardovania. V polovici septembra ju dobyli späť ukrajinské sily, keď v okolí začali veľkú protiofenzívu.
Zničený kostol
V dedine, ktorá mala pred vojnou tisícku obyvateľov, nebol ušetrený ani jediný dom. Krásny modrý kostol, prešpikovaný črepinami, je napoly zničený, jeho zlatá kupola leží roztrieštená na zemi.
Zdá sa, že školou prešla vlna tsunami. Triedy sú posiate rozbitými lavicami, knihami, zošitmi... a ruskými potravinovými balíčkami. Vojaci z Moskvy si tu jasne zriadili svoju základňu. V pivnici sa ešte stále valia matrace a na podlahe leží ruská uniforma.
V uliciach posiatych troskami a kostrami zničených je prízračná aj prítomnosť zvierat. Opustené psy sledujú návštevníkov, donekonečna poskakujú a krúžia, no nevydajú zo seba jediné zakliatie alebo šteklenie.
Utrápená mačka s hlavou čudne uzavretou v sklenenej nádobe s ostrými hranami zúfalo mňouka, no akonáhle sa k nej niekto pokúsi priblížiť, vystrašene utečie.
V zákrute cesty sa zrazu na balkóne domu bez okien objaví muž. Prepadnutý klobúk prečnieva cez vychrtenú tvár, štíhlu postavu halí len chatrný šat napriek ľadovému mrazu. Jurij Ponomarenko srdečne víta návštevníkov.
54-ročný muž, rodák z Bohorodyčného, poslal ženu a dcéru do Poľska štyri dni pred začiatkom februárovej ruskej invázie. Sám potom utiekol, keď na mieste prepukli boje, a pobýval v doteraz ušetrených mestách a dedinách na východe Ukrajiny. Deň strávil tam a deň zase inde, kým sa po skončení bojov vrátil do Bohorodyčného, kde prežil väčšinu života.
Nič nebolo ušetrené
Pred týždňom sa tu konečne zase usadil. V dome, ktorý nie je jeho. Ten jeho bol zrovnaný so zemou.
"Myslím, že som prvý, kto sa sem vrátil, aby som tu žil, aj keď verím, že tu stále bola jedna matka a jej syn, ktorí nikdy neopustili dedinu. Cítil som, že sa musím vrátiť, bolo to potrebné," hovorí Jurij.
Býva v malej izbe, ktorá má sotva päť alebo šesť metrov štvorcových. Postavil si sám kachle z tehál, z ktorých sála príjemné teplo. Teplomer zavesený na drôte ukazuje asi 18 stupňov.
Ticho panujúce v dedine narúša zvuk motora.
Viktor Skljar, päťdesiatnik so žoviálnou tvárou a dvoma prenikavo modrými očami, prišiel so svojou ženou a malou dcérou, aby pri vstupe do dediny pozbieral všetko, čo možno odviezť z domu jeho brata.
"Tieto ošípané, ruskí vojaci, sa usadili v jeho garáži," vysvetľuje a ukazuje na prídely rozhádzané po zemi a vojenské flašky. "Myslím, že boli traja. Spali v pivnici," pokračuje a ukazuje na tmavú miestnosť s podlahou pokrytou veľkou špinavou matracou.
Dom sám o sebe skýta obrázok chaosu, všetko bolo zničené. Vojaci podľa Viktora odniesli televíziu, mikrovlnnú rúru, oblečenie, sekeru na drevo. A vypálili guľku do chladničky, rozhorčuje sa a ukazuje na dvierka zariadenia, ktoré je teraz nepoužiteľné.
Ale predovšetkým zabili psa a jeho pozostatky hodili do garáže. "Bol to bernardín. Bernardín," opakuje rozrušený Viktor.