Predstavte si, že sa slníte na pláži a odrazu sa vedľa vás vyvalí tuleň. Pre poľských výletníkov nič prekvapivé. Snáď každý Poliak pozná príbeh tulenice Depky, ktorá stratila strach z ľudí, a tak ju môžete stretnúť vyvaľujúc sa na pláži medzi turistami. Tulenica Depka je jednou z mála svojho druhu, ktorá v Poľsku napriek pre našinca deprimujúco znejúcemu menu stále prežíva.
Morská stanica na konci Poľska
Na samom severe Poľska sa do Baltiku vnára polostrov zvláštneho tvaru aj názvu. Je to 35- kilometrový prírodný násyp piesku, v niektorých miestach široký sotva sto metrov, inde 300 a v najširšej špičke len málo cez tri kilometre. V špičke tohto bizarného polostrova leží mestečko, ktoré dáva názov celému polostrovu - Hel.
V mestečku, do ktorého sa z pevninského Gdansku dostanete symbolicky autobusom číslo 666, leží okrem starej pirátskej a neskôr vojenskej histórie, aj jediná oceánografická stanica vo Vyšehradskej štvorke. Práve tu, v preplnenom tulenáriu stretávame morského výskumníka Michala Balu. “Zabezpečujeme výskum priamo v teréne a venujeme sa predovšetkým výskumu a záchrane tuleňov,” hovorí Bala.
A pripomína nám, ako aj Slováci ohrozujú životy miestnych tuleňov. “Prosím vás, nekupujte si zubné pasty s mikrogranulami. Sú to maličké kúsky plastov, ktoré sú vysoko toxické pre celé životné prostredie,” prízvukuje Bala.
Ako to? Tuleň je v Baltiku predátorom, ktorý sa nachádza najvyššie v potravinovom reťazci. Živí sa napríklad šprotmi. Šprot sa zas živí planktónom. A planktón zas splavenými živinami z polí, no občas “zhltne” čokoľvek, čo mu príde do cesty. Napríklad spomínané mikrogranuly, ktoré kupujeme v zubnej paste. Tie sa dostávajú do slovenských riek, a z nich niektoré tečú do Baltiku. V skratke: mikrogranuly najskôr skonzumuje planktón až sa napokon prostredníctvom rýb dostanú do “jedálnička” tuleňov. Ale aj ľudí.
Mikrogranuly pritom zďaleka nie sú len v zubnej paste. Nájdeme ich v mnohých kozmetických prípravkoch. Napríklad v peelingoch alebo v rôznych čistiacich prostriedkoch. “Na internete sa dajú dohľadať zoznamy produktov, ktoré ich obsahujú,” vysvetľuje s entuziazmom Bala. “Prosím vás, používajte na svoj peeling len prírodné produkty,” dopĺňa.
Ako škodí priveľa dusíka a fosforu
Baltické more je ohrozené aj mnohými inými faktormi. Napríklad poľnohospodárstvom, z ktorého sa splavujú obrovské množstvá dusíka či fosforu v našich hnojivách.
Od čias Haber-Boschovho vynálezu dusíkatých hnojív začiatkom 20. storočia, ich používame čoraz viac. Vďaka zelenej revolúcii, ktorá nimi napumpovala svet, sa síce rapídne zvýšili poľnohospodárske výnosy, no zároveň aj množstvo živín, ktoré veľké rieky splavujú do morí. S paradoxným efektom.
“Živiny chutia planktónu. Predátorov, ktorí by sa ním živili, sme ale vykynožili. A tak planktón žije dlhým životom, čo inak nie je bežné. Neskôr planktón umrie a klesne na kopy staršieho planktónu. Tam ho začnú tráviť baktérie. Tie pritom použijú väčšinu kyslíka,” vysvetľuje vo svojej TEDx prednáške proces tzv. eutrofikácie Jeremy Jackson zo Scrippsovho oceánografického inštitútu.
Bez kyslíka sa žije len ťažko, takže čo má plutvy, to ich vezme na plecia a razom odpláva. “Vznikajú tak mŕtve zóny. Až tam napokon zostane len last man standing - medúzy,” hovorí pre HN Globálne Lisa-Ann Gershwin, austrálska oceánografka so záľubou v medúzach. Tých je pritom v Baltiku veľa aj prirodzene.
Ďalším problémom nielen Baltického mora je rozšírenie invazívnych druhov. “V Baltiku sú dokonca baktérie nebezpečné pre ľudské zdravie. Produkujú toxíny, ktoré môžu zasiahnuť pečeň. Podobné veci sa dejú aj v Kalifornii,” hovorí Bala. V Balte sa podľa neho riasy rozšírili tak veľmi, že je možné ich vidieť aj na satelitných snímkach.
No napriek tomu je Bala ohľadom Baltického mora zľahka optimistický. V niektorých oblastiach sa podľa neho biodiverzita pomaly obnovuje a miestami dokonca rastie. “Je za tým zlepšujúci sa stav životného prostredia, mestá totiž zmenili spôsoby nakladania s odpadom,” vysvetľuje svoj opatrný optimizmus Bala.
Aj my môžeme pomôcť
Na otázku, ako ešte dokáže našinec pomôcť baltickým tuleňom a vôbec Baltickému moru, Michal Bala hovorí, že keď už chceme jesť ryby, máme siahnuť po produktoch s označením seafriendly alebo Baltic friendly (priateľské k moru, resp. priateľské k Baltiku). Ale týka sa to aj iných poľských produktov. Tieto certifikácie totiž podľa neho nezískavajú len spoločnosti, ktoré používajú pri love metódy šetrné k životnému prostrediu, ale aj farmy, ktoré používajú šetrné poľnohospodárske postupy. Malá časť riek na Slovensku pritom tečie do Baltiku, takže by sme aj my mali kontrolovať, čo týmito riekami púšťame. Zároveň sa to však týka aj ostatných našich riek, zvlášť Dunaja.
A aj plastové nádoby, v ktorých sa tieto produkty nachádzajú, sú podľa Balu problematické. Ich rozklad trvá cele veky. No a keď sa tieto fľaše dostanú do mora, častokrát sa stáva, že pri kontakte s pieskom sa z nich vo vlnách odstraňujú ďalšie mikročiastočky plastov.
Článok vznikol v spolupráci s Platformou mimovládnych rozvojových organizácií vďaka podpore SlovakAid a EuropeAid.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
