Sup stojí obďaleč a hľadí na vychudnuté dieťa schúlené na zemi, čakajúc kým umrie. Práve tento obrázok nám sprostredkovala jedna z ikonických fotografií minulého storočia. Jej autor Kevin Carter aj jej prostredníctvom poukázal na hrôzy hladomoru v Sudáne na začiatku 90. rokov minulého storočia.
Juhoafrický fotograf snímku predal magazínu New York Times a neskôr získal Pulitzerovu cenu. Mnohí sa však pýtali, či skutočne šlo o vrcholné spravodajské dielo alebo skôr o neetický extrémizmus. Kam takéto fotografie smerujú? Vytvárajú v nás isté domnienky a stereotypy? Odpoveď je áno.
Fotografia je mnohokrát viac než tisíc slov
Jedinou fotografiou je možné ovplyvniť celé masy ľudí. Jedinou fotografiou dokáže človek za istých okolností primäť druhých ľudí konať tak, ako to samotní autori fotografie chcú. Dokáže vyvolať rôznorodé emócie, vie rozplakať aj primäť k súcitu. Stačí si spomenúť na fotografiu malého sýrskeho utečenca Aylana Kurdiho na pláži v Turecku.
Šéfredaktorka Thomson Reuters Foundation Belinda Goldsmith na túto tému v rozhovore pre HN Globálne povedala, že práve fotografia z tureckej pláže ľuďom pripomenula, že celá utečenecká kríza je o ľuďoch. “Médiá sa potom vrátili späť k ľudským príbehom,” vysvetľuje Belinda Goldsmith. Kde však leží etická hranica využívania takýchto fotografií?
Etická hranica
Smutné, unavené, často aj hladujúce tváre na fotografiách v prezentáciách charitatívnych organizácií dokážu prijímateľa informácie rozcítiť natoľko, že je organizácii ochotný poslať na účet veľkú čiastku peňazí.
Podľa psychológa Dušana Ondrušeka z mimovládnej organizácie PDCS, ktorý sa dlhodobo venuje rozvojovým otázkam, bežný čitateľ reaguje na jednu fotografiu emotívnejšie než na veľké množstvo štatistík o tisíckach chorých, hladujúcich detí. Ak je ku konkrétnej tvári pripojený ešte aj príbeh, posolstvo je neporovnateľne silnejšie, vysvetľuje Ondrušek.
Otázkou však zostáva, kde je etická hranica takýchto zobrazení, ale zároveň aj to, čo spôsobujú. Podľa odborníkov v nás takáto prezentácia rozvojových krajín podporuje predsudky a stereotypy, teda zdôraznené vybrané výseky faktickej reality, výseky, ktoré vedú k zjednodušeným vysvetleniam a následnému mylne podloženému konaniu. V prípade supa a dieťaťa z úvodu tak upadáme do predstavy o africkom kontinente - mylnej predstavy -, že je to len miesto chudoby a biedy. A na tom základe aj konáme.
Veď posúďte sami v - pozrite si tri víťazné šoty ocenenia Rusty Radiator 2016, ktoré pravidelne udeľuje nórska mimovládka Norwegian Students’ and Academics’ International Assistance Fund fundraisingovým videám rozvojových organizácií. Tieto videá sa hrajú presne s takými obrázkami.
Zúžená predstava o svete
Na tento problém naráža aj Dušan Ondrušek. Problémom takýchto fotografií je podľa neho fakt, že ak sa príbeh zúži, a je podaný čiernobielo a schematicky, utvrdí v nás predsudky a stereotypy, ktoré už máme, namiesto toho, aby sme cez opísanú skutočnosť pochopili svet komplexnejšie a porozumeli aj systémovým príčinám a riešeniam.
Mnohé organizácie vo svete, ale aj u nás, zobrazujú najmä deti vo veľmi zúboženom stave. Miestami aj tváre obsypané muchami a odpadom, deti s nafúknutými bruškami, či tváre deformované utrpením.
Ľudia v organizáciách, ktoré takéto postupy používajú, by si podľa Ondrušeka mali položiť otázku, či „by im bolo príjemné vidieť na fotke vlastné dieťa“. Podľa neho fotografie nemusia zachádzať až do takých detailov a sila záberu nemusí byť tvorená šokantnosťou. Riešením je eliminovať detaily a fotografie spraviť viac ilustračne.
Rozvojová pornografia
Autori publikácie z dielne mimovládnej organizácie Živica poukazujú aj na slovenské organizácie, ktoré využívajú otvorené obrazy utrpenia, čo býva ospravedlňované snahou získať čo najviac peňazí pre „obete“. Podľa kapitoly, ktorá sa témou zaoberala, to v nás utvrdzuje dojem, že ľudia z rozvojových krajín si nedokážu pomôcť sami a sú odkázaní na pomoc od iných. Vytvára to akýsi etnický stereotyp - štedrý beloch a vďačný, na pomoc odkázaný černoch.
Podľa Isiomy Daniel, nigérskej žurnalistky, v Nigérii známej najmä fatwou, ktorú nad ňou kedysi vyhlásili miestni duchovní, je vrcholne neetické používať takýto druh fotografie. Pre HN Globálne tvrdí, že si nevie predstaviť, že by reklamné agentúry zobrazovali polonahé americké, či európske deti, inštitúcie by to nedovolili. Isioma Daniel by bola radšej, keby fotografi miesto fotenia deťom skutočne pomáhali.
Rozvojové a humanitárne organizácie sú si tejto výzvy vedomé. Hoci nie všetky. Spomedzi známych z nich sa napríklad britský Oxfam cielene snaží negatívne a ponižujúce zobrazovanie ľudí eliminovať. Steffen Küßner, hovorca organizácie, reaguje, že sa pri tvorbe svojich kampaní držia pravidiel a takéto fotografie sa v nich neobjavujú. Hoci sa snažia priblížiť rôzne situácie čo najdôveryhodnejšie, fotografiami zbytočne nešokujú len pre “väčšiu pozornosť”, dopĺňa Küßner. Aj keď v minulosti tomu ani v prípade organizácie ako je Oxfam, nie vždy bolo tak.
Na Slovensku organizácie pristupujú k problematike rôzne. Okrem tých, ktoré tento prístup zneužívajú, sa mnohé hlásia ku Kódexu používania obrazového materiálu a podávania správ. Ten vznikol na celoeurópskej úrovni a v jednotnej podobe sa k nemu prihlásila veľká časť európskych rozvojových a humanitárnych organizácií vrátane viacerých slovenských.
Autorka je študentkou kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
