Presné bombardovanie je možné realizovať dvoma spôsobmi. Prvý spôsob je použitie chytrej munície, ktorej sa prvýkrát dostalo náležitej mediálnej pozornosti počas "priamych prenosov" z vojny v Perzskom zálive v roku 1991. V súčasnom konflikte v Sýrii ukázala ruská strana druhú variantu, a tou je múdra aplikácia hlúpych bômb.

8-krát väčšia presnosť

Väčšinu náletov v sýrskom konflikte vykonáva ruské letectvo pomocou frontových bombardérov Su-24m2 s meniteľnou geometriou krídla a bojových Su-25SM. Ide o modernizované lietadlá starších typov. Na drvivé množstvo cieľov tam ruské stroje útočia pomocou neriadených bômb. Napriek tomu sa zdá, že aj s týmto nákladom sú schopnú s dostačujúcou presnosťou útočiť na bodové ciele. K tomuto účelu im slúži sofistikovaný palubný Špeciálny výpočtový subsystém SVP-24.

SVP-24 určuje presné miesto, možno lepšie povedané okamih automatického odhodu hlúpej pumy tak, aby zasiahla určený pozemný cieľ, v reále dopadla čo najbližšie k nemu. Systém počíta s presne známymi pozíciami cieľa aj lietadla (zo satelitného navigačného systému GLONASS), s rýchlosťou a výškou letu, s uhlom nábehu lietadla a tiež s vedomosťami o balistike konkrétnej zbrane. Ďalšími vstupmi sú hydrometeorologické podmienky (atmosférický tlak, vietor, vlhkosť) v danom priestore, ktoré sú časovo a výškovo premenlivé. Na presnosti a dostatku vstupných údajov potom samozrejme závisí presnosť celého systému.

Propagačný list výrobcu udáva až osemkrát presnejší dopad neriadenej pumy na cieľ pri použití SVP-24 v lietadlách Su-24M a presnosť aplikácie hlúpej pumy sa tak vraj blíži presnosti aplikácie tej riadenej. Nosič zároveň môže v určitých medziach manévrovať aj pri približovaní k odhodu, čo je v rovnakom dokumente vyjadrené 30 až 40 percentným zvýšením šance na jeho prežitie v prípade aktívnej protilietadlovej obrany nepriateľa. Ako sa k takej hodnote dostali, tam uvedené nie je.

Generálmajor Igor Semenčenko v rozhovore pre ruské odborné periodikum Vojensko-priemyselný kuriér publikovanom 2.12.2015 udáva, že s SVP-24 je pravdepodobnosť zásahu malého podzemného chráneného cieľa (napr. bunkra) 30 až 40 percent a slabo chránených nadzemných cieľov strednej veľkosti (sklady, budovy, mosty) 60 percent. Jeden Su-24M s 12 až 16 hlúpymi bombami preto dokáže, podľa Semčenka, pri jednej misii zničiť až dva ciele infraštruktúry protivníka.

Ak si dáme všetky tieto informácie dohromady, hoci ich môžeme považovať za nepotvrdené, a k tomu vidíme zábery zo sýrskeho letiska, kde Su-24m2 štartujú spravidla so štyrmi hlúpymi bombami kalibru 250 alebo 500 kg, hoci tými menšími môžu byť doslova obsypané, možno to považovať za nepriamy dôkaz o účinnosti systému SVP-24.

História "zázraku"

Aj keď v súvislosti s angažovaním ruskej strany v Sýrii o SVP-24 hovoria v superlatívoch aj niektoré západné médiá, nespadol dnes tento systém na blízkovýchodný piesok z čistého neba. V roku 1992 bola založená spoločnosť GEFEST I T sídliaca v Žukovskom (armádny letiskový komplex Ramenskoje), ktorá dostávala zákazky od ministerstva obrany na automatizované a informačné systémy v oblasti letectva. Čoskoro boli odborníci Gefestu postavení pred úlohu vyvinúť počítačový palubný systém pre modernizáciu Su-24M.

V roku 1996 tak prišiel na svet nám už známy SVP-24 (teraz už vieme, prečo tá "24" v typovom označení. Cesta k dnešnému operačnému použitiu však bola dlhá, projekt bol niekoľkokrát zastavený a opäť obnovený. V konkurencii s inými projektmi padali podozrenia na korupciu, skrátka ako to poznáme aj z iných krajín. V prvom desaťročí nového tisícročia potom prešli Su-24m2 s Gefestom úspešne skúškami a potom bol takto vybavený neznámy počet lietadiel zaradených do aktívnej služby.

Suchoje po modernizácii spočívajúcej predovšetkým v inštalácii SVP dostali označenie Su-24m2. (Je pravda, že tá "2" sa u príslušných strojov mnohokrát neuvádza. A je to ešte zložitejšie, ako Su-24m2 sa označujú aj stroje podľa iného modernizačného programu od NIIREKu, ktorý sa ale netýka nového hardvérového vybavenia takého rozsahu a funkcií ako Gefest.)

Samotný SVP-24 sa skladá z niekoľkých komponentov rozmiestnených v priestoroch lietadla a komunikuje s externými pozemnými, vzdušnými aj kozmickými systémami, od ktorých preberá potrebné dáta. Je teda jedným z prvkov tzv. digitálneho bojiska. A neslúžia iba na zameriavanie hlúpych bômb, spresnila sa navigácia a zvýšila bezpečnosť letu v prízemnej výške v automatickom režime. V neposlednom rade sa dokonca znížili, hoci nie príliš výrazne, náklady na údržbu a servis avioniky.

Potenciál nového systému viedol k jeho modifikáciám na použitie v ďalších lietadlách starších typov. A tak dnes poznáme napríklad SVP-24-22 pre strategické bombardéry Tupolev Tu-22, SVP-24-25 pre stíhačky Suchoj Su-25, SVP-24-27 pre stíhacie bombardéry MiG-27 a na účely výcviku dokonca SVP-24- 39 pre stále používané Aera L-39 Albatros.

Ruské pumy používané v Sýrii

Fotografie ruských lietadiel zo Sýrie ukazujú množstvo typov neriadených bômb. Ako už bolo spomenuté, k ich distribúcii na ciele slúžia predovšetkým lietadlá Su-24m2 a Su-25SM, oba typy vybavené systémom SVP-24. Tretím zasahujúcim typom vybaveným týmto systémom je diaľkový bombardér Tu-22M3M (Tu-22M3 po príslušnej modernizácii). Nasadený bol pri akciách strategického letectva, kedy lietadlá Tu-22M3M, Tu-95MS a Tu-160 operovali zo základní na území Ruska. Kým Tu-95MS a Tu-160 nad sýrske územie ani nezavítali a posielali na ciele strely s plochou dráhou letu, tak dvadsať dvojky mali pumovnice naplnené "malými" trieštivo-trhavými OFAB-250-270, ktoré použili proti sústredeniu bojovníkov Islamského štátu pri Deir ez- Zor.

Keď už sme pri tých pumách, tak práve 266 kilogramové OFAB-250-270 sú na fotografiách vidieť snáď najčastejšie. Medzi ďalšie typy neriadených bômb používaných ruským letectvom v Sýrii možno zaradiť štvrť tonové a pol tonové trhavé FAB-250 a FAB-500, protibetónové BetAB-500 alebo kazetové RBK-250.

Vedľa neriadených bômb dochádza v menšom meradle aj k použitiu tých chytrých. Sú to napríklad najmodernejšie KAB-500S so satelitným navádzaním, ktoré sa vešajú pod stíhacie bombardéry Su-34. Pre úplnosť môžeme ešte spomenúť použitie riadených rakiet vzduch-zem a raketových blokov s neriadenými raketami. Ale to už je všetko mimo tému "hlúpych" púm aplikovaných pomocou SVP-24.

Rozdávanie medailí

Rakúske periodikum Contra Magazin píše: "Zatiaľ čo NATO, a predovšetkým Spojené štáty, investujú do veľmi presne navádzaných zbraní a totálnych sledovacích systémov, Rusko využíva svoj technologický dôvtip na minimalizovanie nákladov."

Ale tak jednoduché to nie je. Nesmieme si pod tým predstaviť napríklad to, že použitie takýchto systémov, ako je SVP-24, úplne odsunie chytré bomby do prepadliska dejín. Keď chceme zhruba zhodnotiť význam SVP-24, tak nesmieme zabúdať, že výpočet odhodu púm nie je jeho jedinou funkciou, ako už bolo spomenuté vyššie.

Pri porovnaní s "konkurenčnými" spôsobmi riešenia presného bombardovania však vidíme jeho výhody aj nevýhody najlepšie. Používa sa totiž "lacná" štandardná munícia, bez použitia rozširujúcich sofistikovaných súprav (ako u americkej JDAM), takže náklady na samotnú muníciu sa týmto vôbec nezvyšujú a nevyžadujú ani tak ohľaduplné zaobchádzanie.

Ako nevýhodu možno brať nemožnosť ovplyvňovať trajektóriu pumy po odhodu z lietadla, na druhú stranu nehrozí strata signálu, k čomu napríklad môže dôjsť kvôli mrakom, dymu alebo prachu pri laserom navádzaných zbraniach. Z toho vyplýva aj nemožnosť použiť SVP-24 proti pohyblivým cieľom, aj keď to nie je možné brať ako dogmu, napríklad pohybujúca sa kolóna.

Už z princípu potom musí byť tá "najchytrejšia" munícia vždy o niečo presnejšia ako hlúpa puma za použitia SVP-24, kde presnosť určuje predovšetkým dostatok a správnosť vstupných údajov pre príslušný výpočet.

Pôvodný článok pre web Armádní noviny bol redakčne upravený a rozšírený.