Antonio Fischetti, žurnalista z francúzskeho satirického týždenníka vo svojich poznámkach uverejnených v denníku Libération emotívne spomína na svojich zavraždených kolegov a na redakciu, ktorá musela čeliť neustálym vyhrážkam.
"Vedeli sme, že tá hrozba je reálna, ale neboli sme úplne paranoidní. Opakovane sa už proti redakcii minulosti vyhrážali a aj preto nebola naša ostražitosť taká vysoká," hovorí Fischetti. Po požiari, ktorý zničil kancelárie v roku 2011, ktorý bol pomstou islamistov za uverejnenie karikatúr proroka Mohameda, bolo pred redakciu novín umiestnené iba jediné policajné auto.
"Najprv pred budovou hliadkovalo neustále, neskôr však už len v stredu počas ranných redakčných schôdzí. Niekedy, mesiac alebo dva, tu nebolo vôbec. Útočníci si to museli všimnúť. Čakali na ten správny moment. Vstupné dvere boli na kód a redakcia sídlila na druhom poschodí, bolo teda pre nich jednoduchšie dostať sa dnu cez susedné kancel&aac ute;rie vo vedľajšej ulici, " spomína na prvý útok voči novinám.
Šéfredaktor Stéphane Charbonnier mal neustále pri sebe dvoch bodyguardov, ktorí nakoniec pri masakre zomreli s ním. "Keď prišiel ku mne na večeru, trochu o nich vtipkoval. Tak som sa ho raz spýtal: "Nuž, kedy mieniš opustiť tých svojich dvoch strážcov?" A tak si raz zobral taxík bez nich. Vodič taxíku ho ale spoznal a požiadal ho, aby vystúpil von. Vtedy mu jeden zo strážcov vysvetlil, že by už nikdy nemal cestovať texíkom sám, nie je to bezpečné. Odvtedy chodil so svojimi bodyguardmi aj na dovolenky.
Už vtedy sme si hovorili, že ak by bol niekto dostatočné šialený a motivovaný, mohol by ísť po Charliem. Vedeli sme aj to, že jedným z terčov by mohol byť náš 'Charb'. Na internete ho označila ako terč dokonca aj Al-Kájda. Predstava, že by sme mohli byť jedného dňa zavraždení, bola stále v našich mysliach. Ale masaker takýchto rozmerov nás ohromil...
Neuveriteľné, že tí, ktorí vždy meškajú do práce, ako Renald 'Luz' Luzier alebo Catherine Meurisse, či ako ja, sme to prežili. Neboli sme iba kolegovia, ale skutoční priatelia. Zvlášť som si bol blízky so Charbom a Tignousom.
Chceli úplne zničiť noviny. To nie je 'iba' zabiť editora. Tu niet viac slov. Toto je skutočný akt vojny. Pre všetky tie kresby... sú chorí.
Vždy upozorňujem, aký je tento boj dôležitý, pretože oni chcú zlikvidovať slobodu prejavu, ktorú zastupoval aj Charlie. Hovorím v minulom čase, pretože neverím, že toto noviny prežijú. Charlie bol týždenník karikaturstov. Pisatelia ako ja boli nahraditeľní, ale oni nie, " zakončuje svoj rozhorčený a emotívny prejav Fischetti.