V egyptskej Alexandrii ho uniesol gang, pašeráci ho vysadili na pustom ostrove, načo ho zatkla pobrežná stráž. Nakoniec Sýrčan Amar vďaka falošnému pasu priletel cez tri africké štáty do vysnívaného Nemecka. "Sýria už neexistuje, myslíme teraz na budúcnosť," hovorí v rozhovore pre iDNES.cz Amar, za ktorým už legálne priletela manželka s dcérami.

Začnem od konca vášho príbehu. V marci ste sa vo Frankfurte po roku zišli so svojou ženou a dcérkami. Sám ste do Nemecka absolvoval veľmi nebezpečnú a ilegálnu cestu. Potom, čo ste dostal politický azyl, vaša rodina už priletela legálne. Cítite v tejto chvíli konečne pokoj a bezpečie?

Áno, samozrejme. Je to úplne niečo iné pre mňa a predovšetkým pre moje dievčatá. Ani po tom, čo sme odišli zo Sýrie do bezpečnejšej krajiny - do Egypta, stále sme sa necítili úplne v bezpečí, situácia v Egypte sa zhoršovala. Som naozaj rád, že teraz sme konečne v pokoji. Už sa nemusíme strachovať.

Váš život sa extrémne zmenil pred štyrmi rokmi, po sýrskej revolúcii. S rodinou ste utiekli do Egypta. Aký bol váš postoj voči režimu prezidenta Bašára Asada?
Bol som politický aktivista, rovnako ako môj otec. Ten bol v azyle v Egypte už v šesťdesiatych rokoch, keď ako politik vystupoval proti strane Baas. Naša rodina bola teda proti vláde a proti Asadovmu režimu. Spočiatku krízy boli protesty veľmi nenásilné. Ľudia počas demonštrácií žiadali iba reformy, nesnažili sa zvrhnúť prezidenta. Asad ale na pokojné demonštrácie odpovedal zbraňami. V apríli 2011 začal masaker. V Homse, kde sme s rodinou žili, polícia obklopila ľudí na námestí a začala do nich strieľať. V tú chvíľu som vedel, že musíme preč. Kamarát, ktorý pracoval pre Národnú bezpečnosť mi navyše po bratovi odkázal, nech okamžite odídem, že ma budú určite hľadať. Išlo o život. Odleteli sme teda do Bejrútu a potom do Egypta.

Ako sa vám v Sýrii žilo pred revolúciou? Čo ste robili?
Mal som obchod s odevmi v Homse. Otec pracoval v importe tovarov, vlastne celá rodina pôsobila v obchode. V Egypte som mal spolu so švagrom menšie biznis už skôr. Predávali sme tam remeselné výrobky. Keď sme tam emigrovali, tak som v tom prirodzene pokračoval.

Preto ste sa rozhodli emigrovať práve do Egypta?
Čiastočne asi áno. Okrem toho už v Egypte žila veľká časť našej rodiny - moja sestra, jej manžel, teta. Pre nás bolo navyše veľmi ľahké dostať sa do Egypta. Vtedy ešte nebolo potrebné vízum. V Káhire som okrem doterajších obchodov začal ešte dovážať nábytok z Indie a Bali.

Aký je život sýrskych utečencov v Egypte?
Spočiatku za vlády prezidenta Mursího to bolo veľmi dobré. Egypťania Sýrčanov podporovali. Dokonca im aj sponzorovali letenky, keď nemali dosť peňazí, aby zo Sýrie ušli. Po prevrate Sísího sa to úplne zmenilo. Médiá začali viesť kampaň zameranú proti Sýrčanom, hovorila, že všetci Sýrčania podporujú Mursího. Bolo to veľmi nepríjemné. Niektorí moji zákazníci prestali platiť. Ľudia sa obrátili proti nám. Hovorili: "Si Sýrčan, tak čo robíš tu?" Hovorili to moji kolegovia, susedia, navzájom sa navádzali, nech nenakupujú u cudzincov. Stále sa to zhoršovalo.

Pociťovali to aj moje dcéry. Jednu z nich v škole udrela egyptská dievča a kričala na ňu, čo hľadá v Egypte. Väčšina Sýrčanov sa od Egypťanov vzhľadovo odlišuje, moje dcéry sú pomerne svetlé, takže je na prvý pohľad poznať, že nie sú Egypťanky. V tej dobe bolo pre nich nebezpečné, aby vonku chodili osamote, takže sme ich radšej všade vozili autom. Verejná doprava neprichádzala do úvahy a nejazdili radšej ani taxíkom. Báli sme sa.

Tak ste sa rozhodli Káhiru opustiť a zamieriť do Európy ...
Áno, začal som premýšľať o spôsoboch, ako sa dostať do Európy. Bolo mi jasné, že situácia v Egypte sa bude ďalej zhoršovať. A mal som pravdu. V Egypte dnes pre Sýrčanov nie je vôbec bezpečne. A stále sa to zhoršuje. Vedel som, že musíme odísť skôr, než bude neskoro.

Rozhodli ste sa pre plavbu s pašerákmi cez Stredozemné more. Iste ste vedeli, že je to veľmi nebezpečná cesta. Tisíce utečencov na mori umierajú ... Bolo ťažké odhodlať sa? Vaša rodina súhlasila?
Vtedy to ešte nebolo také nebezpečné alebo sa o tom aspoň toľko nevedelo. Pre mňa to bola jediná možná cesta. Rodina moju cestu viac menej schvaľovala, žena sa o mňa bála, ale nakoniec súhlasila. Dcérky tiež. Nechceli ďalej žiť ako vo väzení. Len rodičia mojej ženy boli rozhodne proti, ale moje rozhodnutie nakoniec prijali. Teraz vidia, že urobili dobre. Po viac ako roku sledujeme, čo sa deje v Egypte. Je to ešte horšie, než som očakával.

Čo sa vám preháňalo hlavou v deň, kedy ste sa lúčil s rodinou a opúšťal Káhiru?
Musel som prestať myslieť na rodinu a sústrediť sa na cestu. Príliš som sa nebál. Keď som sa lúčil s manželkou a s deťmi, vôbec som si nepripúšťal, že by som ich už nemusel vidieť. Veril som, že to zvládnem, že sa dostanem do Európy. Myslel som na budúcnosť. Keby som mal v hlave stále minulosť, nezvládol by som to.

Na cestu s vami vyrazili český fotograf Stanislav Krupař a nemecký novinár Wolfgang Bauer, ktorí sa vydávali za utečencov a dnes tu sedia s nami. Súhlasili ste, že im budete prekladať. Nebáli ste sa, že to cestu ohrozí?
Nebezpečné to bolo. Pamätáte, ako nás v Alexandrii uniesli? (obracia sa so smiechom na Krupařa a Bauera, pozn. red.). Povedal som im: "Ok, myslím, že nás práve uniesli. Ale je dobré, že to nie je polícia. "Znie to paradoxne, ale mne sa naozaj uľavilo. Poznám totiž Egypťanov. Viem, že s nimi všetko vyriešite peniazmi. Preto som dúfal, aby nás hlavne nechytila ​​polícia. Tá by navyše odhalila, že Wofgang sa Standom sú novinári. Ale s gangom, ktorý nás uniesol, sa to nakoniec vyriešilo. A pokračovali sme.

S cestou chalanov som súhlasil aj preto, že som chcel, aby úteky vojnových utečencov boli zdokumentované. Som im za všetkých Sýrčanov vďačný a naozaj oceňujem, že boli ochotní riskovať život pre pomoc ostatným. Som si absolútne istý, že to neabsolvovali len kvôli knihe alebo kvôli svojej sláve. Koniec koncov slávni už v tej dobe boli. Urobili to pre nás. A to im nikdy nezabudnem.

Ktorá časť cesty do Európy bola pre vás najťažšia?
Myslím, že čiastočne to bolo dlhé úmorné čakanie a ukrývanie sa v bytoch pašerákov v Alexandrii. Najhoršie ale bolo, keď sme konečne vyplávali a na ostrove neďaleko od brehov Egypta nás pašeráci vysadili s tým, že pre nás príde iná loď. Na tú, ktorá prišla, sa ale všetci nezmestili, ľudia sa tam pchali, vypadávali von, takže sme radšej čakali na druhú. V tom sme videli svetlá pobrežnej stráže, nevedeli sme, či sa rýchlo schovať do krovia alebo sa radšej hneď ukázať. Rozhodli sme sa ukázať, pretože by nás rovnako našli a bolo by to ešte horšie, mohli by strieľať. Dopravili nás späť do Egypta a zavreli do väzenia na tri týždne. Prvýkrát v živote som bol za mrežami ...

Standu a Wolfganga poslali domov. Mne potom imigračný úradník povedal, že musím opustiť Egypt, dal mi vybrať si medzi Libanonom, Sýriou a Tureckom. Povedal: "Myslím, že do Sýrie sa vám asi chcieť nebude, čo?" Povedal som mu, že chcem do Nemecka, samozrejme som vtipkoval. Do Bejrútu som nechcel, pretože tam to tiež nie je bezpečné. Nakoniec som súhlasil s Tureckom. Odviezli ma na letisko a tak som letel.

Potom ste sa niekoľkokrát neúspešne pokúšali dostať z Turecka do Grécka.
Áno ... Vtedy bolo veľmi ťažké dostať sa z Turecka do Európy. Niekoľkokrát ma zadržali. Môj brat, ktorý bol vtedy v Anglicku, poznal dobrého pašeráka. Zavolal mu teda a dohovoril sa s ním. Pašerák mi najprv zohnal falošný holandský pas za niekoľko tisíc dolárov. Povedal som mu, že to je hlúposť, nevyzerám predsa ako Holanďan ani neviem poriadne vysloviť holandské meno. Povedal som, nech mi zoženie taliansky, španielsky alebo napríklad francúzsky pas, ktorý by bol vierohodnejší. Nakoniec mi teda zohnal francúzsky pas. Volal som sa Ronny Gautier. Zapamätal som si všetky dáta, podpis aj víza z pasu.

Letel som do Tanzánie. Na letisku v Turecku som použil svoj sýrsky pas, do Tanzánie som potom už vstúpil ako Francúz. Keď som prišiel ku kontrolnému stanovisku, oskenoval úradník môj falošný pas a hovorí: "Prečo mi to tu svieti?" Povedal som, že neviem. Pýtal sa, kde mám letenku. Odpovedal som, že ju nemám, pretože som si ju objednal online, a že palubný lístok som v lietadle vyhodil. Improvizoval som, na takú situáciu som nebol vôbec pripravený. S druhým úradníkom potom odišli, že vraj skúsia použiť iný skener. Bola to hrozná chvíľa. Myslel som, že je všetko stratené. Za desať minút sa úradníci vrátili a povedali, že môj pas zapíšu manuálne. Vstúpil som teda do Tanzánie.

Plným autobusom som potom došiel do Lusaky v Zambii. Tam som sa stretol s ďalším pašerákom, ktorý po mne chcel ďalších dvetisíc dolárov, povedal som, že ani náhodou. Nakoniec sme sa dohodli, zariadil to s úradníkom na letisku v Lusake, takže tam už nekontrolovali môj pas. Odletel som do Namíbie a odtiaľ konečne do Frankfurtu!

Na letisku som si dal cigaretu a kávu, zavolal som Wolfgangovi a okamžite šiel na políciu požiadať o azyl.

Musela to byť ohromná úľava.
Vlastne som v tej chvíli necítil šťastie. Nemal som dobrý pocit z toho, že idem požiadať o azyl, ale vedel som, že musím. Zobrali ma do utečeneckého tábora, dali mi prikrývku ... Ten prvý deň som bol v depresii. Druhý deň už to ale bolo dobré. Zišiel som sa s Wolfgangom a právnikom. V tábore som zostal dva týždne, potom som bol chvíľu ubytovaný v jednej dedine. Keď som dostal politický azyl, našiel som byt vo Frankfurte. A čakal na svoju rodinu.

Koľko času uplynulo odo dňa, keď ste opustil Káhiru do dňa, kedy ste sa dostali do Frankfurtu?
Cez tri mesiace.

Ste stále v kontakte s ďalšími utečencami, ktorých ste stretli na ceste?
Áno, s niektorými. Hlavne s dvoma bratmi, s ktorými sme sa spriatelili. Sú vo Švédsku. Ich tretí brat sa na mori utopil.

V Sýrii i Egypte ste sa živil ako obchodník. Chcete obchody rozbehnúť aj v Nemecku?
Obávam sa, že nedokážem byť taký, ako predtým. Ale to nevadí. Nemusím byť obchodník, môžem tu napríklad učiť arabčinu alebo angličtinu. A možno, že skúsim niečo úplne nové, absolvujem nejaký kurz. Teraz sa učím po nemecky. Ich lerne Deutsch. S ľuďmi tu nemám žiadne problémy. Nemci sú veľmi priateľskí a ústretoví. Je ale pravda, že väčšina ľudí ani nevie, že sme utečenci.

Vidíte teda vašu budúcnosť a budúcnosť svojich detí v Nemecku?
Áno. Chcem, aby moje dcéry žili tu. To, čo sa teraz deje v Sýrii, je úplne šialené. Myslím, že Sýriu sme už stratili, žiadna Sýria neexistuje, je históriou. Homs, náš bývalý domov, bude čoskoro s Asadovým režimom. Môžeme zabudnúť na náš majetok tam a na to, že by sme sa vrátili. Situácia je tam taká zložitá, že vlastne nikto poriadne nevie, o čo ide. Celá moja blízka rodina už zo Sýrie utiekla. Moja matka s mojím mladším bratom žijú Bulharsku. Staršia sestra s deťmi je tiež v Nemecku, pracujú a študujú v Essene a Hamburgu.

Veľa Sýrčanov hovorí, že domov je pre nich stále Sýria, a že sa tam chcú vrátiť. Ja sa ale snažím na svoj minulý život zabudnúť a ísť ďalej. Nechcem stále len spomínať a cnieť za Sýriou. Chcem myslieť na budúcnosť. Tvoríme si tu prirodzene nové vzťahy, dcéry chodia do nemeckej školy, majú nových kamarátov. Sú tu spokojné a v bezpečí.