„Keď som sa sem dostal, uvedomil som si, že som v pasci. Minul som všetky peniaze, aby som sa dostal na miesto, z ktorého niet úniku,“ takto začína svoj príbeh rozprávať Rodrigue, ktorý ako utečenec z Konžskej demokratickej republiky skončil na Cypre.
Ide o jeden z najmenších štátov v Európskej únii, ktorý v posledných troch rokoch zažil taký nápor utečencov, že ich má dnes per capita s veľkým náskokom najviac v Únii. Cyprus sa zaradil medzi tradičné migračné trasy. Len málokedy sa však hovorí o odvrátenej strane migrácie na ostrove – o prevádzačstve.
Dvojnásobné vytriezvenie
Utečenci o skúsenostiach s prevádzačstvom rozprávajú neradi, boja sa, že ich výpoveď negatívne ovplyvní prebiehajúce azylové konanie na Cypre. Niektorí z nich sa pod zárukou anonymity rozhodli podeliť o svoj príbeh.
Tak je tomu aj s Rodrigueom, ktorý zo svojho rodného mesta Kinshasa letel do Istanbulu, nastúpil do ďalšieho lietadla a pristál v severnej okupovanej časti ostrova, na letisku Ercan. Cyprus je totiž rozdelený na dve polovice, ktorú pretína Attilová línia – demilitarizovaná zóna, ktorú stráži OSN a prevádzači ju pomáhajú utečencom bezpečne prejsť a dostať sa do Európskej únie.
Pre utečencov čaká na severe Cypru nepríjemné vytriezvenie. Väčšina z nich nevie o rozdelení ostrova a už vôbec nie o skutočnosti, že v severnej časti kontrolovanej tureckou vládou nemôžu požiadať o azyl. Jedinou reálnou možnosťou je dostať sa do Cyperskej republiky na juhu. Utečenci chodia na Cyprus s vidinou, že sa jednoducho dostanú do ostatných európskych krajín. Tu prichádza ďalšie precitnutie – Cyprus totiž nie je súčasťou schengenského priestoru.
Po vstupe na územie Cyperskej republiky sa potom dostanú do utečeneckých táborov. Jedným z nich je Kofinou Camp v blízkosti mesta Larnaca, ktorý je už dnes kapacitne preťažený a preplnený ľuďmi, ktorých spája nezrealizovaná vízia dostať sa do bohatých európskych krajín.
Rodrigue strávil na severnom Cypre v zložitých podmienkach niekoľko mesiacov. Snažil sa získať vízum z Turecka do Francúzska, pretože priame lety z tureckej časti do Európy neexistujú. Po tom, čo mu žiadosť o víza zamietli, zaplatil prevádzačom ďalších 280 eur, aby sa dostal do Cyperskej republiky. Tam požiadal o azyl a na svoje rozhodnutie čaká už viac ako dva roky.
Podobný príbeh opisuje aj Nigérijčan Emeka. Z tureckej časti ostrova ho do Cyperskej republiky prepašovali v kufri auta. Prevádzačom zaplatil takmer 4400 eur. Tí mu však sľúbili, že sa z Cypru do Nemecka presunie pomocou cudzieho pasu občana Európskej únie a prostredníctvom podobnosti s tvárou na fotografii. Orgány letiska na tento podvod prišli a na mieste ho zatkli. Keď ho pustili na slobodu, požiadal o azyl.
Emeka strávil takmer dva roky na ostrove a dnes sa zúčastňuje programu dobrovoľného návratu, ktorý vedie Medzinárodná organizácia pre migráciu. Emeka, ktorý sa dobrovoľne vracia do Nigérie, svoj azylový proces na Cypre zrušil, zatiaľ čo azylové konanie Rodrigueho stále
prebieha a môže trvať roky, kým sa dočká definitívneho rozhodnutia.
Chodia za rodinou
Motivácia ľudí opustiť domovskú krajinu a vydať sa na nebezpečnú cestu je rôzna. Podľa domácej novinárky Evie Andreou, pracujúcej pre denník Cyprus Mail, je aktuálne rozšíreným fenoménom túžba dostať sa k svojim rodinným príslušníkom. „Za posledné roky prijímame tisíce migrantov a niekedy nie je jasné, či chcú ostať na Cypre, alebo či veria, že odtiaľ budú môcť ísť do iných európskych krajín,“ hovorí Andreou.
Pred niekoľkými rokmi podľa nej väčšina utečencov, hlavne zo Sýrie, chcela ísť do Talianska, aby odtiaľ mohli cestovať do iných európskych krajín. „Keď si uvedomili, že neprišli do Talianska, tak ako mali v pláne, odmietli opustiť ich člny. Dnes tu však mnoho Sýrčanov má rodinných príbuzných, ktorí pricestovali za posledných pár rokov. Zaplatia prevádzačom, aby prišli na Cyprus, a tak sa dostali k svojim blízkym,“ dodáva novinárka.
A pripomína, že vláda vlani prišla s viacerými opatreniami, aby znížila počet žiadateľov o azyl. Napríklad navýšili počty policajných hliadok a národnej gardy na hranici, informoval portál InfoMigrants. Alebo sa snažia zabrániť príchodu „falošných“ študentov. Na Cypre sa totiž rozmohol nový trend, keď na ostrov prichádzali na sfalšované študentské víza utečenci, ktorí potom na univerzitu vôbec nenastúpili.
Presný rozsah prevádzačstva nie je známy, rovnako ako počet ľudí, ktorí boli zlákaní na severnú časť ostrova a následne prevezení na juh. Riešenie prevádzačstva doteraz komplikovali napäté vzťahy a absencia spolupráce medzi oboma časťami ostrova. „Situácia sa v posledných mesiacoch výrazne zlepšila. Čiastočne preto, že je na oboch stranách uzavreté prímerie a rovnako na severe zaviedli prísnejšie predpisy týkajúce sa toho, kto prichádza so študentskými vízami,“ hovorí novinárka Michele Kambas zo spravodajskej agentúry Reuters. Problém s „falošnými“ študentmi je totiž na oboch stranách ostrova.
„Situáciu pozitívnym spôsobom ovplyvnila aj celosvetová pandémia a uzatváranie hraníc. Z Blízkeho východu prišlo k niekoľkým prípadom, keď cyperské úrady nepovolili zakotvenie člnov. Poskytli im palivo a poslali ich preč. To je však veľmi kontroverzný postup,“ dopĺňa Kambas.
Potreba medzinárodnej spolupráce
Emilia Strovolidou z Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov bližšie vysvetľuje, ako sa Cyprus snaží bojovať proti prevádzačstvu a obchodovaniu s ľuďmi. „Cyperská vláda ratifikovala príslušné dohovory a protokoly týkajúce sa prevádzačstva a obchodovania s ľuďmi. Vzhľadom na nadnárodný charakter týchto trestných činov je na účinné vyriešenie nevyhnutná medzinárodná a regionálna spolupráca.“
Utečenci odchádzajú do iných krajín za lepším životom a aj v budúcnosti budú vyhľadávať prevádzačské služby, pokračuje Strovolidou. „Vytváranie legálnych a bezpečných ciest pre utečencov, ako aj rozšírenie právnych možností pre migráciu by mohli pomôcť poraziť nelegálne odvetvie prevádzačstva a obchodovania s ľuďmi,“ dodáva.
Autorka je študentkou kurzu Globálna rozvojová žurnalistika na Katedre žurnalistiky FiF UK.
Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
