Po vstupe do palestínskeho utečeneckého tábora Burdž Baradžní návštevníka najviac upúta elektrické vedenie. Divoko pokrútené káble sa v obrovských, nerozpletiteľných zväzkoch vinú len pár desiatok decimetrov nad hlavami ľudí. Sú jednoducho všade.
Európske normy tu, na južnom predmestí libanonskej metropoly Bejrút, zjavne nepoznajú. Človeku v pochmúrnom a vo veternom decembrovom počasí napadne, aké nebezpečné asi sú obnažené káble v daždi. A úvaha to nie je zbytočná – v zopár posledných rokoch zomrelo v tábore na následky úrazov elektrickým prúdom 35 ľudí. Ďalších päť desiatok utrpelo rôzne ťažké zranenia.
Uličky ako zo stredoveku
Burdž Baradžní je jedným z 12 palestínskych utečeneckých táborov v Libanone. Pôvodná populácie štartovala v roku 1949 na 3,5 tisíca obyvateľoch. Dnes tu už žije 50-tisíc ľudí. Palestínsku identitu utečencov poznať hneď pri vstupe do tábora, kde vietor rozvieva zeleno-bielo-čierne vlajky s červeným klinom. Z veľkých plagátov sa usmieva vodca palestínskej autonómie Mahmúd Abbás aj jeho zosnulý predchodca Jásir Arafat.
Uličky tábora pripomínajú stredoveké mediny arabských miest. Mnohé sú také úzke, že nimi neprejdú ani dvaja chodci vedľa seba. Napriek chladu tu behá veľa bosých a sporo oblečených detí, chudoba je všadeprítomná. Mnohé domy majú na vstupných dverách nalepené plagáty „mučeníkov“ – obvykle mladých mužov, ktorí spáchali teroristický útok v Izraeli alebo zahynuli v boji proti jeho vojakom.
Obyvatelia geta, ktoré od zvyšku mesta nedelia žiadne viditeľné hranice, zápasia okrem biedy a nezamestnanosti zjavne aj s nedostatkom miesta. Domy v tábore sú nahustené a divoké. Často neomietnuté prístavby napovedajú, že územné plánovanie ani kolaudácie tú neexistujú.
Cez more do Európy
Palestínčan Ahmad Nabíl Šihád...
Zostáva vám 85% na dočítanie.