Pološialení muláhovia a bradatí fanatici odkiaľsi zo strednej Ázie - tak vyzerá predstava bežného teroristu. Čoraz viac sa ich však narodilo na Západe, majú dobré vzdelanie a vyzerajú zdanlivo obyčajne. Týka sa to štvorice londýnskych teroristov, ale aj mnohých ďalších. Muž s bombou v topánke Richard Reid sa narodil v južnom Londýne, ďalší sprisahanec Sadžít Badat sa tiež narodil v Británii a študoval na prestížnej škole, Ahmed Omar Šejk odsúdený v Pakistane za vraždu amerického novinára Daniela Perla žil vo východnom Londýne a vyštudoval jednu z najlepších svetových univerzít London School of Economics. Dvaja muži s britským občianstvom, ktorí spáchali samovražedné útoky v Izraeli, sa spoznali na univerzite. Štúdia zameraná na stúpencov Al-Kajdy ukázala, že väčšina z nich pochádza zo stredných tried a má dobré zamestnanie. Často majú univerzitné vzdelanie, ktoré mnohí získali na Západe.
Multi-kulti nefunguje
Najrýchlejšie rastúcou náboženskou skupinou v Británii boli v minulom storočí moslimovia. Na jeho začiatku ich v krajine žilo okolo 10 000, na jeho konci to už bolo milión a pol. Analytik a spisovateľ Kenan Malik hľadá príčiny, prečo sa niektorí príslušníci druhej generácie obracajú k fanatickému výkladu islamu. Moslimovia do Británie hromadne prichádzali predovšetkým od začiatku 50. rokov, fanatizmus sa však objavil až nedávno. Prvá generácia imigrantov z bývalých kolónií to mala oveľa ťažšie a čelila oveľa väčšiemu rasizmu, napriek tomu sa mnohí považovali za Britov a boli hrdí na krajinu, do ktorej sa prisťahovali. Radikálny islam sa v krajine dočkal ohlasu až v poslednom desaťročí. V postideologickom veku už podľa Malika ľudia príliš neveria tomu, že by mohli spoločnosť zmeniť prostredníctvom politiky. Ohne islamského extrémizmu popri tom rozdúchal aj multikulturalizmus. Práve Londýn je miesto, kde sa s týmto pojmom všetci oháňajú a kochajú sa v tom, koľko národností a etnických skupín v ňom žije. Multikulturalizmus v bežnom živote obohatil skúsenosť ľudí, ale ako politická ideológia velebiaca inakosť a rôznorodosť pomohol vytvoriť kmeňovú Britániu bez politického alebo morálneho centra. Multikulturalizmus je dnes pojmom, ktorý dráždi viacerých publicistov.
Julie Burchill v denníku Times konštatoval, že sme svedkami prevrátených extrémov a napríklad biela robotnícka trieda je zobrazovaná ako biela tučná mäsiarka na radostnej dúhe kultúrnej rôznosti; jej náprotivkom je obraz noblesnej, cudnej, tvrdo pracujúcej vrstvy imigrantov. "My, hosťovská komunita, sme dokázali akceptovať multikulturalizmus, je tu však oveľa ťažšia úloha - a zastávam tvrdú líniu - moslimovia musia urobiť to isté."
Iba hnev
Pre staršie generácie moslimov nebolo ich náboženstvo také silné, aby im zabránilo identifikovať sa s Britániou. Dnes mnoho mladých britských moslimov sa viac než s Britániou identifikuje s islamom, pretože britskosť stratila svoju príťažlivosť. Síce zmizla stará rasistická predstava, že príval farebných cudzincov môže oslabiť všetko, na čom je krajina postavená, ale neprišlo nič čo by ju nahradilo. Britskosť bola jednoducho definovaná ako tolerancia k rôznosti, takže spoločnosť zostala rozdelená na mnoho skupín. Mnohé z nich vytvorili svoju identitu na pocite krivdy a pocite obetí. Platí to predovšetkým pre moslimskú komunitu. Tá nesporne čelila rasizmu a diskriminácii, ale mnohí jej vodcovia to zveličovali, aby z toho pre seba získali politický kapitál. Výsledkom je hnev, nenávisť a mentalita obliehania, vďaka ktorej sú moslimovia príliš zahľadení dovnútra a sú otvorení náboženskému extrémizmu. Práve to pomohlo zmeniť niekoľko mladých moslimov na surových teroristov. Všetko, čo cítia, je len zloba a hnev, a na rozdiel od skupín ako IRA nie je za ich konaním žiadna vízia na politickú zmenu.