Bola to z ich strany takmer istá samovražda. Drvivú väčšinu z ich šesťsto predchodcov do troch dní priviedli späť. Buď odvisli pred zrakmi celého tábora, alebo ich ako mŕtvoly posadili k vstupnej bráne s ceduľkou v ruke: „Som zasa tu.“ Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba kašľali na štatistiky. A podnikli cestu s najšialenejším možným cieľom... zastaviť holokaust.
7. apríl 1944, pol deviatej večer. Povetrie koncentračného tábora v Osvienčime prevŕta zlovestný zvuk sirén. Pár hodín nato dostáva veliteľ Osvienčimu správu, že ušli dvaja Židia v ochrannej väzbe: Walter Rosenberg a Alfréd Wetzler. Esesáci sú už hodnú chvíľu v najvyššej pohotovosti. Vonkajšie hranice tábora zviera hustá strážna reťaz a každý meter areálu prečesáva tisícdvesto mužov. Robia to dôkladne, systémom zužujúceho sa kruhu so psami uprostred.
Mladý Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler v strednom veku. Snímky: archív Múzea židovskej kultúry a Etely Wetzlerovej
Tabak a benzín
Utečenci sa v tej chvíli polomŕtvi od vypätia krčia v tesnom, spoluväzňami vopred pripravenom priestore, pod haldou dielcov určených na budovanie nových väzenských barakov. V areáli tábora. Telo im zviera mučivá bolesť z netypickej polohy, sú však pripravení prečkať tu tri dni a tri noci. Až vtedy sa totiž pátranie po utečencoch v Osvienčime zastavuje.
Ako píše vo svojej knihe Čo Dante nevidel Alfréd Wetzler (vydavateľstvo MilaniuM, 2009), v nejednej chvíli celkom zreteľne počuli pár centimetrov od seba dychčanie psov. Raz jeden, raz druhý berú do ruky britvu a držia ju tak dlho, kým sa brechajúce psy nevzdialia. Živých ich dostať nesmú! „Len aby tabak nevypáchol a benzín nevyprchal,“ modlia sa svorne. Finta, naučená od ruských zajatcov, je totiž ich jedinou poistkou pred čuchom strážnych psov... a istou smrťou.
Prečítajte si aj: Hitler Židov nenávidel. No jedného chránil nadovšetko
Protikladná dvojica
Nebyť pekla Osvienčimu, do ktorého ich transportovali v roku 1942, 26-ročný Trnavčan Alfréd a ani nie dvadsiatnik z Topoľčian Walter (meno Rudolf Vrba prijal až ako člen protifašistického odboja) by si k sebe cestu hľadali len ťažko. „Wetzler bol pokojný, rozvážny, skromný, s veľkou autoritou medzi spoluväzňami, Rosenberg výbušný, dynamický človek so sklonom k dobrodružstvu a k impulzívnemu riešeniu zložitých problémov,“ opisuje ich rozdielne povahy historik Ivan Kamenec.
No práve pre túto protikladnosť ich väzenský odboj zvolil za hlavných aktérov úteku (bez ohľadu na to, že Alfréd bol hlavný iniciátor úteku, ako podotýka Pavol Mešťan, vedúci Múzea židovskej kultúry): tvorili totiž dokonalý pár na prekonávanie hraničných situácií. Navyše, obaja boli mimoriadne nadaní.
Detailné údaje o počte privezených a zavraždených Židov či usporiadaní a rozmeroch tábora, dokonca aj pridelených väzenských číslach, ktoré pár dní po úteku spísali vo svojej slávnej správe, mali takmer bez výnimky uložené v hlave. Spoločne s desivými obrazmi a zvukmi, ktoré ich týrali v úkryte aspoň tak ako strach z budúcnosti a telesná bolesť: detské kosti na dne obrovskej otvorenej pece, nahé ženy stojace na mraze či neodbytný, kvílivý nárek, ktorý mohla uťať len smrť.
„Gejovia“ v kroví
10. apríla o pol siedmej večer to odrazu započuli. „Postenkette abziehen!“ – Stiahnuť kordón! „Výkrik, ktorý si odovzdávali z veže na vežu, znel ako ozvena, slabol a slabol, až nebol počuť...“ spomína vo svojej knihe Utiekol som z Osvienčimu Rudolf Vrba.
Známe koľaje vedúce do Osvienčimu - na priestranstve vedľa sa vykonávali prvotné selekcie. Snímka: Snímka: theknowledgeplymouth.co.uk
Koniec pátrania. Čas skrývania vyprchal, nastal čas na akciu. A najväčší boj. Walter s Alfrédom sa vydávajú v ústrety slovenskej hranici, vzdialenej sto kilometrov vzdušnou čiarou. Nanajvýš nebezpečných sto kilometrov: zamínovaných a plných esesákov na prechádzkach. Už krátko po prekonaní vonkajšej hranice tábora sa im s jedným z nich stretnú pohľady. Oni učupení v kroví so žiletkami v ruke, on priamo nad nimi. Našťastie si ich polohu vysvetlí po svojom – a spoločne s pohoršenou manželkou znechutene odkráča.
Vďaka množstvu šťastných náhod a pomoci bežných ľudí prekročia hranicu po desiatich dňoch nočných pochodov. „A vzápätí nato v osobných rozhovoroch informujú užasnutých a neveriacich predstaviteľov židovskej komunity na Slovensku o svojich zážitkoch a poznatkoch z Osvienčimu,“ rekapituluje Ivan Kamenec. Do písomnej podoby ich pretavila 25. až 28. apríla v Žiline.
Trpký život správy
Ich misia je skončená. A správa si začína žiť vlastným životom, pričom ten sa bolestivo líšil od predstáv, s ktorými sa Walter s Alfrédom na cestu vydali. Trvalo až 40 dní, kým informácie z tejto správy prenikli na verejnosť. Nikomu z ľudí, ktorý ju dostali do rúk, totiž podľa článku nebohého historika Miroslava Kárneho nenapadlo posunúť ju médiám. Oneskorene sa dostávala aj ku kľúčovým ľuďom v kľúčových inštitúciách. „Vatikánsky sekretár požiadal až päť mesiacov po jej príchode jedného zo svojich pracovníkov, aby mu z nej spravil výťah,“ uvádza Kárný jedno z tragických zlyhaní.
Tie však neboli hlavným dôvodom, prečo sa napriek jej existencii nepodarilo zastaviť deportáciu 300-tisíc maďarských Židov, o ktoré Wetzlerovi s Vrbom išlo predovšetkým. Mašinéria bola až príliš rozbehnutá...
VAŠA VOJNA V HN
Pomôžte nám spoznať vojnovú históriu Slovenska a dajte nám tip. Bojovali vaši predkovia na fronte alebo zažili prenasledovanie? Máte doma unikátne dobové fotografie, nahrávky či vojnový denník?
Pošlite nám ich na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript. a my váš príbeh zverejníme.
To však neznamená, že ich správa nemala zmysel. Odhliadnuc od jej kľúčovej dokumentačnej hodnoty (ako prvá objasnila technickú záhadu, ako je možné vyhladiť milióny ľudí a dopomohla k odhaleniu viacerých nacistických zločinov) napokon predsa len zastavila niekoľko transportov. Alfréd Wetzler sa, žiaľ, už nikdy nedozvedel, že ich útek zachránil pred koncentračným táborom 120-tisíc maďarských Židov.
Epilóg
Po vojne a účasti v partizánskom hnutí sa osudy Waltera – vlastne už Rudolfa – a Alfréda rozbehnú radikálne inými smermi. Prvý menovaný sa začne venovať biochémii mozgu, v roku 1958 emigruje z Československa a vytvorí medzinárodne známe práce v odbore cukrovky, rakoviny a chémie mozgu. Ako prvý vydáva o úteku z Osvienčimu autobiografický román a v podstate žne zaslúženú slávu za svoje hrdinstvo, hoci – ako píše pre HN jeho bývalá žena Gerta Vrbová, zažije si aj mnoho roztržiek s izraelskými historikmi a nielen z tohto dôvodu sa najradšej stretáva „s ľuďmi, ktorí nemali s holokaustom nič spoločné“.
Alfréd Wetzler zostáva v Bratislave. Červená totalita však židovské hrdinstvá nevelebí, skôr naopak, v tejto téme dokonca neprebieha ani oficiálny historický výskum. A podľa toho aj vyzerá Wetzlerov život, ktorého po vpáde sovietskych vojsk navyše vyhodia zo strany. Ani po tom, čo na naliehanie svojej ženy Etely napíše v roku 1964 pod svojím partizánskym pseudonymom Jozef Lánik autobiografický román Čo Dante nevidel, sa jeho chudobný život neviditeľného a v istom zmysle nechceného hrdinu nijako nezmení. A do istej miery je v súlade s jehou vlastnou povahou. Ponovembrový vydavateľ jeho románu Milan Richter (knihu s názvom Čo Dante nevidel vydal vo svojom vydavateľstve MilaniuM, jej súčasťou bola aj správa Wetzlera a Vrbu, vôbec prvý raz preložená do slovenčiny) spomína, že keď Wetzler v 80. rokoch pracoval v ružinovskej knižnici a jeho kniha už išla doslova na dračku, ani kolegom, ani čitateľom jediný raz nespomenul, že jej autorom je v skutočnosti on.
Hlavná brána do tábora smrti s cynickým nápisom "práca oslobodzuje". Snímka: HN/Peter Mayer
Holokaust na Slovensku
Vojnová Slovenská republika zaviedla voči Židom mimoriadne tvrdé zákony, tzv. Židovský kódex.
Prijal sa 9. septembra 1941 a vzťahoval sa na Židov na základe rasového, nie náboženského pôvodu.
Týkal sa aj zmiešaných manželstiev a polovičných Židov – bol teda prísnejší ako nacistické Norimberské zákony.
Zbavil Židov majetku, občianskych práv a vystavil povinnosti nútených prác.
Židia boli sústredení v pracovných a zberných táboroch, odkiaľ ich od roku 1942 začali deportovať do koncentračných táborov.
Prvé deportácie z nášho územia sa konali 26. marca a smerovali do Osvienčimu a Majdanku.
Podľa odhadov bolo celkovo deportovaných 68- až 71-tisíc Židov.
Berúc do úvahy územie dnešného Slovenska, počet sa šplhá na číslo 100-tisíc, čo je asi 75 percent ich predvojnového počtu.
Len do Osvienčimu bolo z dnešného Slovenska transportovaných vyše 65-tisíc ľudí, pričom sa ich vrátilo len okolo 350.
Prvé deportácie z nášho územia sa začali už 26. marca 1942 transportmi do Osvienčimu a Majdanku. Vojnový štát zároveň platil Nemecku za každého vysťahovalca 500 ríšskych mariek.