V istom zmysle je to unikát. Na Slovensku totiž sotva nájdete ďalšieho človeka, ktorý by médiám dobrovoľne porozprával príbeh svojej spolupráce so Štátnou bezpečnosťou. Čo ho k tomu ženie? Túžba vyťažiť zo svojho osobného zlyhania čo najväčší zmysel. V podobe svedectva a možno i poučenia. Zverejnenie svojho mena však napriek všetkému odmieta. Tvrdí, že dôvodom nie je hanba, ale strach: o deti, ktoré si po odtajnení archívov užili svoje. Pre potreby nášho rozhovoru sme preto z neho urobili Karola.
Základná otázka znie: prečo ste podpísali spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou?
V osemdesiatych rokoch mi emigroval do Rakúska brat. No a potom sa vrátil domov.
Naznačujete, že vaša spolupráca s ŠtB mala byť akási protislužba, aby ho podľa vtedajších zákonov nesúdili za opustenie republiky?
V podstate. Išlo však aj o mojich rodičov. Oboch by totiž vyhodili z práce. Na druhej strane – ja osobne nepoznám nikoho, kto by sa dobrovoľne prihlásil, že chce pomáhať socialistickej vlasti. Počet takýchto ľudí odhadujem na päť až desať percent.
Ako vám to navrhli?
Oznámila mi to mama. Jedného dňa mi povedala: Karolko (bude treba ísť čosi podpísať na Februárku (bývalé sídlo ŠtB). A dodala: však Zoltán ti to vysvetlí, príde za tebou do roboty. Zoltán bol jeden z dôstojníkov ŠtB 12. správy (kontrarozviedky – pozn. red.), kontakt s ním mame sprostredkoval šéf, s ktorým mala dobré vzťahy. Keď dorazil do práce, náš vrátnik ho vyzval – ako každého – aby predložil občiansky preukaz. A on na to: Ja ho nepotrebujem. Aj tomu najblbšiemu vrátnikovi bolo okamžite jasné, o koho ide.
A ako to prebiehalo na samotnej Februárke?
Pamätám si najmä tú noc predtým. Prebdel som ju. Žena mi povedala, že to v žiadnom prípade nemám podpísať. Ja som jej hovoril – čo sa mi môže stať? Ak to však nepodpíšem, rodičia vyletia z roboty.
So svedomím ste nebojovali?
Úprimne – vtedy som mal v hlave iné veci a najmä iné problémy: kde bývať, ako sa z tých mizerných platov uživiť.
Ako sa k vám potom správali? Boli arogantní?
Ani nie, správali sa normálne. Predložili predo mňa papier, takzvaný viazací dokument, a vyzvali ma, aby som si to dobre prečítal. Ja som však bol dosť rozrušený, hneď som to podpísal a „ťahal“ som preč. Paradox je, že krátko predtým sme na emigráciu pomýšľali aj so ženou. Chceli sme ísť do Nemecka, kde som mal vzdialenú rodinu. No nezískali sme víza, dostali sme sa len po Rakúsko.
Záber zo sledovacej akcie Štátnej bezpečnosti. Na svoje aktivity využívala širokú sieť spolupracovníkov. Snímka: ABS
A čo sa dialo po tom podpise?
Krátko po ňom mi pridelili prvú úlohu. Išli sme totiž opäť so ženou za rodinou do Nemecka – po tom podpise už devízový prísľub nebol problém – a dostal som zadanie, aby som v presne určený čas čosi nechal v telefónnej búdke. No napokon mi ešte pred cestou Zoltán – z ktorého sa medzičasom stal rodinný známy – hovoril: Karolko, ty na to nie si, chytia ťa a ešte nás všetkých prezradíš.
Čo tým chcel povedať? Že nie ste dosť schopný alebo že vám nedôverujú?
Isté je, že dobre poznal môj kariérny profil. Nebol som v strane ani v SZM, nosil som dlhé vlasy a najmä – na takúto činnosť musíte mať vlohy a tiež – ako sa hovorí – „nemať kožu na ksichte“.
To však zrejme nebola posledná aktivita, ktorou vás poverili.
Nebola. Neskôr ma vyslali do zahraničia, kde som sa mal stretávať s jedným mimoriadne kultivovaným človekom. Mal som zistiť, či náhodou nie je západný agent.
Ako tie stretnutie prebiehali?
Bolo mi to neuveriteľne trápne. Celý čas som totiž mal nepríjemný pocit, že tuší, prečo ho navštevujem.
Aj ste naňho niečo prezradili?
Nie, ani som nemal čo. Viedli sme spolu debaty akurát tak o literatúre, rodine a známkach. Tiež bol filatelistom.
A to eštebákom stačilo? Nedávali vám nejaké rady, ako z neho čosi vytiahnuť? Inak povedané, neodporučili vám nejaké metódy konšpirácie?
Mne prikázali len to, aby som v zahraničí nikdy nevyhľadal žiadneho Slováka. A samozrejme – o svojej činnosti som mal zakázané hovoriť aj pred rodinou. Manželka a mama to však vedeli. Iné mantinely mi nedali – mojou úlohou bolo len počúvať. A vôbec – viete si predstaviť, že by mi ten človek začal počas akože rodinnej návštevy hovoriť, že niekoho špehuje? A som si istý, že nás zároveň odpočúvali.
A oni sa s tými bezvýznamnými informáciami uspokojili?
Raz si ma pracovník ŠtB, čo ma mal na starosti, zavolal do konšpiračného bytu v centre Bratislavy. Bol tam ešte jeden sympatický človek, zrejme tiež spolupracovník, a dvaja eštebáci. Bolo len doobedie a už popíjali. A ten eštebák sa ma už dosť nervózne spýtal: Tak čo si vlastne myslíte: je to tajný agent alebo nie? A ja som mu na to povedal: neviem. A myslel som to vážne.
Čím ste im teda boli užitočný? Prečo s vami neprerušili spoluprácu? Za to, že nemali iných spolupracovníkov, ktorí by pôsobili kultivovane ako vy a ovládali cudzie jazyky?
Je pravda, že podobných ľudí ako ja už nemali. Neviem. Tiež som nad tým často premýšľal. Jediná logická odpoveď pre mňa je, že ma chceli držať pod kontrolou, aby som ich neprezradil. Som totiž presvedčený, že mi celú ten čas nedôverovali.
A neuvažovali ste nad tým, že by ste tú spoluprácu prerušili vy?
Ani nie. Napriek všetkému ma to až tak neobťažovalo, ozvali sa mi tak tri razy do roka. Naozaj som nad tým zauvažoval len raz. Keď mi na ulici spôsobili otras mozgu.
Celý rozhovor nájdete v ročenke November story, ktorá bude vložená v piatkových HN.
Akí boli spolupracovníci ŠtB
Získavala ich prostredníctvom nátlaku, alebo ponúkanými výhodami. Ich počet kolísal, v roku 1968 ich bolo okolo 11-tisíc. Spolupracovníci sa delili na niekoľko kategórií. Rezident - špeciálne vybratý, spoľahlivý, skúsený a odborne pripravený tajný spolupracovník, ktorý pod vedením operatívneho pracovníka riadil prácu jemu pridelených agentov. Agent - plnil úlohy pri odhaľovaní, rozpracovaní a dokumentovaní protištátnej trestnej činnosti a úlohy, ktoré mali zabrániť takejto trestnej činnosti. Informátor - podával informácie o nepriateľských skutočnostiach zo svojho okolia. Dôverník - zhromažďoval informácie, ktoré pomáhali kontrarozviedke plniť previerkové, pomocné a orientačné úlohy. Kandidát tajnej spolupráce - ŠtB si ho vybrala a preverovala, či bude schopný plniť uložené úlohy. Neskôr by bol preregistrovaný na uvedené kategórie spolupracovníkov ŠtB.