V auguste 1968 sa prezident Zväzu sovietskych socialistických republík (rozumej Ruska) Leonid Brežnev definitívne odhodlal k vojenskému zásahu v Československu pod leitmotívom, že socializmus si rozvracať nedá. My sme stratili ďalších 21 rokov slušnej histórie, ale svet tým získal Slovenku, ktorá naučila – doslova a dopísmena – počítače písať. Volá sa Zuzana Ličko a práve pre okupáciu sa jej rodina rozhodla zostať po dovolenke v Juhoslávii a potom emigrovať do Spojených štátov. „Nejaký čas sme strávili v tábore Červeného kríža vo Viedni, kým sa moji rodičia definitívne rozhodli. Otec mal kontakty v USA z predchádzajúceho štúdia v zahraničí, takže bol rád, že vďaka nim získal pracovnú ponuku na Kalifornskej univerzite v San Franciscu,“ vysvetľuje v exkluzívnom rozhovore pre prečo nie?! žena, ktorá stála pri zrode slávneho písma matrix – to, mimochodom, ešte viac preslávila rovnomenná filmová sci-fi séria v hlavnej úlohe s Keanom Reevesom.
Na rozdiel od Československa malo Turecko jasno už v roku 1987, keď podalo oficiálnu prihlášku do EÚ (vtedy ešte Európskeho spoločenstva) – dodnes však členským štátom únie nie je a, s najväčšou pravdepodobnosťou, tak skoro ani nebude. V rámci doktríny politickej korektnosti jednoducho nemôžete nosiť na európskej tvári moslimskú šatku. Nikto vám to nahlas nepovie, ale v tureckej metropole Ankare o tom vedia svoje. „Žijú tu u nás dva svety. Prvý, s hlboko zakorenenými moslimskými tradíciami, odmieta akékoľvek zmeny. Najväčším nepriateľom je pre týchto ľudí Európa, ktorú obviňujú zo všetkého zlého. A potom moderný, ktorý by Turecko najradšej videlo v Európe. To je väčšina mladých ľudí,“ dodáva Őnder Ceyhan, miestny študent angličtiny. A keďže na protikladoch treba zarábať, Ankara sa nechá propagovať ako m(i)esto, kde sa začína skutočný Orient. A ďalší z tisíc a jeden dôvodov, prečo mladí Turci musia byť neuveriteľní optimisti, znie dodatok autora.
Na eurofondy to teda v Ankare nevyzerá, ale na dobrú reportáž sa spoľahnúť môžete. Rodina Zuzany Ličko pred ruskými okupantmi (pardón, vojskami Varšavskej zmluvy) utiekla a Turecko sa tlačí tam, kam sa Ukrajina dostane iba za cenu, že jej zostane časť územia z toho, čo jej patrilo ešte začiatkom tohto roka. Práve vtedy sa totiž zdalo, že náš východný sused zažíva malú novembrovú revolúciu Československa z roka 1989. Časť demonštrujúcich Ukrajincov v Kyjeve sa chcela mať jednoducho lepšie, a keďže mali plné zuby Viktora Janukovyča a autoritatívneho štátu, ovládaného skupinou oligarchov, hľadali spásu v Európskej únii. Výsledok je v apríli viac ako tristný: najvážnejším kandidátom na nového ukrajinského prezidenta je oligarcha Peter Porošenko a po páde Janukovyča sa ruský prezident Vladimir Putin rozhodol, že štátne hranice pri ochrane ruských (ZSSR?) záujmov nehrajú žiadnu úlohu.
Verím, že keď tento editorial budete čítať, bude ešte stále časť Ukrajiny veriť, že EÚ nie je sen, ale riešenie. A verím, že keď budete čítať tento zdanlivo bezstarostný časopis, budete mať v rukách aspoň jediný dôvod, prečo je dobré už desať rokov patriť do lepšej spoločnosti. Čiže tam, kde nekončí Európa, ale dnešný Vladimir Vladimirovič Putin. Počemu Net?!