Tromfol som aj Edisona, hovorí pre HN slovenský vynálezca

Zažil rok, keď si nechal zaregistrovať viac patentov než slávny Thomas Alva Edison. A jeho vynálezy vzbudili obrovský záujem u Rusov či dokonca Iráncov. LADISLAV KARPÍŠEK zo Sabinova dobyl svet vynálezov – avšak už ako Austrálčan.

Presuňme sa v čase 75 rokov dozadu. Je rok 1939, vypukla druhá svetová vojna. Vy ste sa práve v tomto roku presťahovali do Prahy, ktorá bola súčasťou nemeckého protektorátu. Prečo? 
Môj otec bol Čech. Ešte pred vojnou ho poslali ako učiteľa na východné Slovensko. Tam spoznal moju mamu. Rok 1939 ho zastihol ako riaditeľa školy v Kremnici. A hoci ho odtiaľ nechceli pustiť, vravel, keď idú všetci Česi, tak ja tiež. No ja som v podstate vyrástol v Kremnici a mám na ňu tie najkrajšie spomienky.

Vraj ste boli spolužiakom herca Ladislava Chudíka.
Áno, je to tak. Bohužiaľ, zo spolužiakov už zostali len dvaja-traja. Pamätám si, ako asi pred 20 rokmi urobili v Kremnici stretnutie žiakov gymnázia. Niekto priniesol gitaru a chceli spievať slovenské pesničky, ale nejako im to nešlo. Tak som tú gitaru zobral a začal som hrať. A vtedy vyšiel Laco Chudík von a hovorí – to je strašné, že nám Slovák z Austrálie musí ukázať, ako máme spievať slovenské pesničky (smiech).

Vy ste však ešte pred odchodom do Austrálie prežili pohnuté roky. Ako sa žilo v Prahe počas nemeckej okupácie?
Ľahké to nebolo pre nikoho. Pre nás o to ťažšie, že Kremnica bola malé mesto a v Prahe sa žilo úplne inak. Museli sme sa rýchlo učiť po česky, ale nakoniec aj moja mamička dostala miesto ako učiteľka. A hoci sa jej na češtinu nepodarilo nikdy celkom preučiť, bola veľmi obľúbená. Otec bol riaditeľom vysokej školy.

Takže na vás kládli vysoké nároky?
Počas vojny to bolo komplikované, študoval som takpovediac na niekoľkokrát. Ale vždy som bol dobrý žiak. Už ako 17-ročný som sa mohol pochváliť prvým vynálezom. Bol to samouzatvárateľný francúzsky kľúč. Ale bol som mladý a nadšene som sa tým všade chválil. Takže ho odkopírovali a začala ho predávať veľká firma s náradím.

Prvýkrát ste museli školu prerušiť v roku 1943, keď ste sa dostali na nútené práce do Nemecka.
Prišli po nás jedného dňa do školy, že musíme ísť na cvičenie. Dali nám uniformy, naložili nás na vlak a poslali nás do Düsseldorfu. Tam sme v rámci takzvaných jednotiek technickej pomoci (Technische Nothilfe, pozn. redakcie) museli pomáhať pri odstraňovaní následkov bombardovania. Počas pol roka som zažil 136 leteckých náletov, neveril som, že prídem domov živý.

Spätne – čo bolo v Nemecku najhoršie?
Vyťahovať mŕtvych spod trosiek. To bolo naozaj strašné. Pamätám sa, že keď bol najväčší nálet, môj otec počúval v Prahe načierno anglické vysielanie. A v rozhlase hlásili, že na Düsseldorf zhodili niekoľko tisíc ton bômb a že sú tam tisíce mŕtvych. Mali o mňa ohromný strach a ja som im nemal ako dať vedieť, že som v poriadku, pretože všetko bolo rozbité, nefungovala pošta ani telefóny. 

Po návrate ste pokračovali v štúdiu?
Áno, skončil som v roku 1944 s vyznamenaním. Kvôli v...