Zobrali ste si za muža Kolumbijčana – no to automaticky neznamená, že sa človek do tejto krajiny aj presťahuje. Ako sa to zrodilo u vás?
Stretli sme sa v Londýne, kde sme obaja učili. Spočiatku sa nám tu žilo dobre, no keď sa nám narodilo dieťa, začali sme pociťovať izoláciu. Nemali sme v blízkosti starých rodičov ani komunitu či priateľov, na ktorých by sme sa mohli obrátiť v prípade núdze. Cítili sme, že naše dieťa potrebuje zázemie.
Prečo padla voľba na Kolumbiu, a nie Slovensko?
To neprichádzalo do úvahy, manžel mrzne už pri pätnástich stupňoch (smiech). Kolumbiu som navrhla vlastne ja. Muž tam má silné rodinné zázemie, tak som povedala – poďme to risknúť.
Aký ste s jeho rodnou krajinou mali dovtedy kontakt?
Zobral ma tam hneď prvý rok, čo sme sa dali dokopy. Veľmi sa mi v Kolumbii páčilo, niečím mi pripomínala Slovensko, najmä čo sa týka ľudí. Sú podobným spôsobom srdeční. Uvažovala som, prečo to tak je, a dospela som k hypotéze, že keďže Slovensko ani Kolumbia na rozdiel od Británie nikdy nepatrili k lídrom, nemáme tendenciu cítiť sa nadradene.
Čiže rozhodnutie presťahovať sa do Južnej Ameriky sa u vás zaobišlo bez dilem?
V skutočnosti nám k tomu nahrávalo viacero faktorov. Predovšetkým brexit. Nechcela som sa báť, či prídem o prácu, ktorú robím pätnásť rokov. Zároveň som z nej bola vyhorená, čo som si naplno uvedomila až spätne. Na učiteľov je v Londýne kladený obrovský tlak, v práci sme boli od siedmej ráno do siedmej večer, obed predstavovala bageta pri počítači. Naliehavo som potrebovala zmeniť životný štýl.
Keď sa povie Kolumbia, väčšine Slovákov ako prvé napadne, že to nemusí byť najbezpečnejšie miesto na život. Nebáli ste sa?
Manžel ma vyškolil, čo tu môžem a nemôžem robiť. Že nie je vhodné vyťahovať na ulici mobil, do ktorých
Zostáva vám 86% na dočítanie.