Čo môže dať ľudskému životu zmysel? Intelekt Milana Kunderu nezvládol premôcť vnútornú neistotu

Jeho život bol plný paradoxov, jeho dielo premenlivé. Napriek tomu zostáva tento prozaik, začínajúci ako básnik, v mysliach svojich čitateľov autorom dvoch zásadných kníh: Žartu (1967) a Neznesiteľnej ľahkosti bytia (1984).

Milan Kundera dokázal byť na čas hovorcom generácie vstupujúcej na scénu na troskách druhej svetovej vojny a spoločne s ňou prežiť utópiu komunizmu i vytriezvenie z nej po „odhalení kultu osobnosti“. Záver jeho života sprevádzali nejasnosti okolo údajného udavačstva, ale aj jeho vlastné snahy o selektívny výber definitívnych zozbieraných spisov pri Gallimarde.

Tento rok prvého apríla, v deň jeho 94. narodenín, otvorila Moravská zemská knižnica v Kunderovom rodnom Brne jeho knižnicu. Nielen vďaka dátumu narodenia – apríl 1929 – pôsobil Kundera dojmom, ako keby nebol len jeden.

Čo má vlastne spoločné stalinský básnik 40. a 50. rokov s esejistom Tragédie strednej Európy polovice 80. rokov a s prozaikom záveru tej istej dekády v Nesmrteľnosti? Každý má ako čitateľ možnosť súdiť len svojho Kunderu. Nie, autor nemizne za dielom, ako si možno on sám toľko prial, naopak, čitateľ znova objavuje v každom diele iba rozporuplnosť svojej vlastnej duše.

Básnik politický, básnik erotický

Pre čitateľov jeho raných veršov, v ktorých ospevoval prostý život, sníval o komunizme a tepal meštiacke nešváry (pozri Človek, záhrada šíra, 1953), sa Kundera dokázal vypnúť k budovateľskej poéme o Júliusovi Fučíkovi Posledný máj (1955), ktorá zabodovala aj na medzinárodnom socialistickom festivale mládeže – môže byť nepochopiteľné, ako skoro potom dokázal básnik prepadnúť nihilizmu.

Jeho Monológy (1957) dodnes zostávajú prekvapivo silnou, hoci rozsahom útlou zbierkou, ktorá v dobovom kontexte pretrhla hrádzu so zavedenými klišé – a ponúkla pomerne nečakaný pohľad na telesnosť v dovtedy toľko ospevovaných citových lyrických vznetoch.

Namiesto uhliarskej viery, stalinistického hobľovania a frézovania prichádzajú s Kunderom rozpory novej erotickej poézie, odpútané takmer od všetkých ideologických kánonov – mala taký úspech, že vyšla ešte trikrát, naposledy dokonca v roku 1969.