Historik a člen Čiernych dier Lukáš Patera: Máme tu neobjavené miesta, ktoré vyrážajú dych

Ako sa zrodila vaša láska k industriálnej architektúre?

Letá som odmala trávil v Hnilčíku, ktorý sa nachádza južne od Spišskej Novej Vsi v lesoch Volovských vrchov. Je to stará banská dedinka, kde sa dodnes dajú nájsť ústia opustených štôlní, staré banské objekty, domčeky, zvyšky pražiacich pecí, ruiny spracovateľských závodov v lese... Vždy ma to fascinovalo, no rodičia nemali odvahu so mnou liezť do 60 rokov zastavených baní, takže až ako gymnazista som ich začal skúmať na vlastnú päsť. V tom čase som už poznal históriu baní a banských závodov a písal som o tom aj SOČ-ky. Hnilčík bol v tomto smere slovenský unikát, vtedy ma najviac bavili nákladné lanovky a úzkorozchodné železnice, lenže o nich sa nedalo takmer nič dočítať.

V čom bol unikát?

Na pomerne malej ploche vzniklo niekoľko prevratných technických riešení. V obci bola napríklad prvá úzkorozchodná železnica s parnými lokomotívami, neskôr – v roku 1902 – vznikla zas prvá s elektrickou trakciou. Boli tu tiež tri nákladné lanovky a vyskytol sa aj svetový unikát: počas prvej svetovej vojny, keď nebol dostatok dynamitu, banskí inžinieri tu vytvorili vlastné technické zariadenie na výrobu kvapalného kyslíka, ktorý využívali v baniach ako trhavinu.

Spomínaný nedostatok literatúry odštartoval vašu cestu k vlastnému výskumu?

Áno, začal som chodiť do archívov a hľadať informácie. Väčšina sa však nachádzala v starých maďarských dokumentoch. Mal som, našťastie, známeho, dôchodcu, ktorý mi robil preklady. Neskôr, v rámci bakalárskej a diplomovej práce, som sa zaoberal dejinami banského závodu Bindt, ktorý sa nachádzal v Hnilčíku. V súčasnosti sa môj záujem týka všetkých industriálnych objektov, ale aj dejín priemyselnej revolúcie ako takých.

Architektka Petra Marko: Bratislava sa mení k lepšiemu

Zapĺňate biele miesta slovenských priemyselných dejín?

Aj tak sa to dá povedať. V rámci dejín baníctva, ktoré riešim aj ako doktorand, sa primárne zaoberám históriou železorudného baníctva pred prvou svetovou vojnou. Ide o veľmi bohatú tému, ale veľa historikov o nej nepísalo. Je pomerne zložitá na uchopenie prepojení medzi zahraničnými firmami a uhorskými banskými závodmi, navyše treba pracovať so spomínanou maďarčinou.

Čo nové ste sa o Slovensku vďaka týmto výskumom dozvedeli?

Prostredníctvom dejín baníctva sa dá skúmať, ako baníctvo vplývalo na regióny a obce, v ktorých sa banské závody nachádzali. Na Spiši napríklad spomaľovali masívnu emigráciu do USA, ktorá tu bola pred prvou svetovou vojnou veľmi častá – na rozdiel od bohatšieho Gemera. Niektoré spišské banské závody mali z tohto dôvodu aj problém s nedostatkom pracovníkov. V rámci písania o šľachtickej rodine Andrássyovcov pre publikáciu Čiernych dier ma napríklad zaujalo, aké prísne podmienky panovali v železiarskych hutách, ako neľudsky mali v 19. storočí niektoré železiarne nastavenú výrobu.