Nikdy som, s výnimkou koncertov a diskoték v ranej mladosti, netancovala. Nikdy som pravidelne nešportovala. V pokročilej tridsiatke sa ma však zmocnil náhly impulz – prihlásiť sa na kurz tanca. Súčasného tanca. Dodnes tomu nápadu blahorečím.
Si telom
Som človek mysle. Živím sa písaním, väčšinu dňa čosi analyzujem a potom zas syntetizujem, nonstop hľadám priliehavé slová. A zároveň pomerne veľa (a nesprávne) sedím, extrémne plytko dýcham, som majsterka v udržiavaní napätia v tele. Informácie obsiahnuté v druhej vete som sa o sebe dozvedela práve na tanci, konkrétne na kurzoch Contemporary dance and improvisation, organizovaných združením Human Art Space.
Keby som vopred vedela, čo ma tam čaká, možno by som svoj náhly impulz aj potlačila. Dotýkať sa telo na telo a bez slov cudzích ľudí? Snažiť sa s nimi komunikovať prostredníctvom pohybu? Nechať ich hromadne hľadieť na svoje tanečné improvizácie?
Vyjadrovať sa výlučne prostredníctvom rúk, nôh či chrbtice, ktorým tak slabo vládnem? Plniť zadania typu „rozpohybujte svoje telo prostredníctvom kostrče“, „dajte sa do trojíc a nájdite spoločný dych“? Pre introverta môjho typu tak trochu horor. Teda – teoreticky. Praxi totiž dominuje čosi úplne iné: dovtedy nepoznaný typ uvoľnenia. Až eufórie. Ako to ten tanec dokáže? Čo s našimi telami a hlavami vlastne robí? A čím sa ten súčasný líši od ostatných?
„Dnes, keď sa ľudia vzďaľujú od svojho tela, je tanec podľa mňa návratom k sebe,“ hovorí Kristína
Zostáva vám 75% na dočítanie.