Čo ste za tých dvadsať rokov s Magnou zistili o sebe a o svete?
Martin: Nič pre mňa veľké. Vnímame svet a stále sa učíme. Naša práca a život s tým spojený nie sú práve jednoduché, takže nám nedávajú čas príliš premýšľať nad inými vecami ako tými, ktoré bezprostredne riešime.
Denisa: Ja som sa naučila, že je dôležité nemať očakávania. A vedieť sa spoľahnúť v prvom rade sám na seba. Byť flexibilný a používať mozog.
Podľa čoho si vyberáte miesta, kde pôsobíte?
Martin: Už dávnejšie sme sa vyprofilovali na zdravotnícku organizáciu s určitými témami. Prvou sú pandémie – krajiny s výskytom HIV/AIDS, malárie, cholery a podobne. Druhou témou sú prírodné katastrofy, pri ktorých kompletne padá infraštruktúra: ako zemetrasenie na Haiti, cyklón v Barme či filipínsky tajfún Haiyan. A do tretice ide o povojnové či vojnové zóny: Kongo, Južný Sudán, Libanon, Irak, Sýria – krajiny, kde takisto nanovo nastavujeme zdravotnícku infraštruktúru. A, samozrejme, obrovské utečenecké krízy. Takmer 60 percent našich pacientov sú utečenci alebo vysídlení obyvatelia.
Je ťažké z pozície Európana pochopiť potreby týchto ľudí?
Martin: My sa nad zdravotnými potrebami v oblastiach, kde pracujeme, v skutočnosti nemusíme zamýšľať,
keďže poskytujeme zdravotnú pomoc, a tá má svoje jasné pravidlá.
Denisa: Už dlho vopred máme identifikovaný problém.
Martin: Keď ide o podvýživu, nepýtame sa ľudí, akú liečbu potrebujú, poskytujeme im terapeutickú stravu a liečime ich. Keď o maláriu, je jasné, že treba testovať, rozdávať moskytiéry ako prevenciu, ale v prvom rade liečiť. Našou najväčšou pridanou hodnotou je, že pracujeme priamo v teréne.
Denisa: Snažíme sa nerobiť vertikálne projekty – to znamen...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.