Slovné spojenie "politika do športu nepatrí" patrí k obľúbeným klišé. A hovorí sa to aj o filmovom umení. Nič z toho však nie je pravda, politika sa s filmom (a s ďalšími témami) prelína odjakživa. Páči sa to však divákovi? Úbohá sledovanosť tohtoročných Oscarov o tom veľa napovedá.
Politika a film sa nemajú príliš v láske, aj keď sa občas intenzívne zamilujú. Je to taká "hassliebe", nenávistná láska či naopak láskyplná nenávisť. A z oboch strán z rovnakého dôvodu: film je mocná aj nebezpečná politická sila, vďaka ktorej sa dá manipulovať svet a vytvoriť presne taký obraz, aký kto k presviedčaniu a usmerneniu ľudí potrebuje.
Továreň na sny vyrába vzory správania, charakterov a vízie budúcnosti, ktoré prostredníctvom filmu na podprahovo udržujú status quo alebo chcú skryto či otvorene meniť svet.
Veľa ľudí dodnes verí politickej sile filmu a kolektívnej ilúzii, ale aj tomu, že revolúciu v 60. a 90. rokoch minulého storočia nespustila kríza vyvolaná ekonomickou či inou neslobodou systému, ale práve oslobodzujúci duch rock & rollu (ani Sartre ani Havel, ale Bob Dylan či Iggy Pop).
Že film JE politikou, pripomenulo v plnej miere aj tohtoročné odovzdávanie Oscarov.
Trvá to tak minimálne od roku 2016, kedy jeden malý nenápadný hashtag #OscarSoWhite rozpútal veľkú diskusiu o diskriminácii tvorcov inej ako bielej pleti - PoC (people of color) –, Hollywood sa tak vezie na vlne nárokov "politiky identít", ktorú chce reflektovať, čo znamená organizovať pole svojej pôsobnosti.
"Prebúdzanie" utláčaných súvisí aj s tým ako bude film - ako oblasť symbolicky hovoriť do sveta a Oscary sú asi najviditeľnejším nositeľom tejto energie filmu. Teda nielen umeleckej, ale aj ekonomickej (film je predovšetkým biznis, dokonca priemysel) a politickej.
Je to vaša vina!
Výrazná obmena oscarovej akadémie, ktorej zloženie je dnes už omnoho pestrejšie nielen čo sa týka farby...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.