Stretávame sa v najtmavšej a najstudenšej časti roka. Zvykli ste si už na naše podnebie?
Je to pre mňa ťažké, ale už som sa vyrovnala s tým, že v Európe sú štyri ročné obdobia (úsmev). No v zime mi je stále zima, to je pravda. Sneh sa mi však páči. Na dedine, kde som dlho žila, je ešte krajší ako v meste.
V Keni ste pracovali ako učiteľka. Čo vás k nám priviedlo?
Áno, učila som na základnej škole. Najprv dva roky v Keni, potom ďalšie dva v Južnom Sudáne. V Keni som učila všeobecné predmety: matematiku, svahilštinu, angličtinu, social studies – kam patria geografia, občianska náuka a história – a sciences – kam patrí chémia, fyzika, biológia. Do Sudánu, kde bola najdlhšia občianska vojna v rámci celej Afriky, som išla krátko po uzavretí mieru. Deti sa vrátili do školy, no nemal ich kto učiť, takže prichádzali učitelia z okolitých krajín. Učili sme ich absolútne základy, aby vedeli písať a čítať. Boli medzi nimi aj starší žiaci, od sedemnásť do tridsaťdva rokov.
A ako to bolo s tým Slovenskom?
V Keni aj Južnom Sudáne som narazila na Slovákov, ktorí tam pracovali v neziskových organizáciách. Dozvedela som sa, že je možné u vás študovať, no zároveň i to, že Slovensko už dlhšie nikomu neposkytlo štipendium. Nakoniec som ho dostala ako prvá po piatich rokoch. Podľa mňa to bol osud (úsmev).
Slovensko bolo vaším prvým kontaktom s Európou. Spomínate si ešte na ten kultúrny šok? Čo vás zaskočilo?
Čistota na uliciach.
A tiež to, že ľudia čakali na semaforoch. Na to som si ťažko zvykala, že toľko času strácame na červenej (smiech).
Neusadili ste sa v Bratislave, ale odišli ste študovať na Dopravnú univerzitu do Žilinu. Prečo práve tam?
Nechcela som žiť v hlavnom meste. Jednak som celý život prežila na dedine, takže mi prostredie veľkomesta nie je blízke, a jednak preto, aby som sa v Bratislave neuzavrela do neja...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.