Prečítajte si rozhovor, publikovaný v HN Magazíne, ktorý vychádza každý piatok, ako príloha k Hospodárskym novinám:
Začnime ľahšie: aké ste mali leto?
Také ako vždy. Boli sme s celou rodinou aj s vnúčatami na Počúvadle, takže dobré.
V rámci skupiny Bolo nás jedenásť ste vystupovali aj v júli na festivale Pohoda. Aký to bol pocit osloviť mladých, ktorí spievali vaše piesne, na pozadí svetových headlinerov?
Bolo to veľké prekvapenie, lebo som nikdy nepredpokladal, že by ich niekto vedel či poznal. Šlo o divadelné pesničky, respektíve piesne používané pri divadelných predstaveniach. Nikdy sa nehrávali v rozhlase. Raz sa však stalo – bolo to niekedy v 80. rokoch –, že ma Jaro (Filip, pozn. redakcie) zobral na študentský bál do PKO.
Spievali sme tam a tí, ktorí tam boli, spievali s nami. Už z toho som bol prekvapený, ale Jaro nie. On o tom vedel... Ale teraz by už asi bol prekvapený aj on – po toľkých rokoch.
Kariéru ste začínali skoro. Ako to bolo v oblasti politickej satiry a humoru vtedy?
Začínal som veľmi mladý, ako sedemnásťročný. Politická satira bola vtedy zakázaná a keď ľudia chceli niečo vnímať politicky, tak len sprostredkovane. Niekedy stačilo prísť na javisko a povedať „dobrý večer“, a ľudia zatlieskali, lebo to chápali politicky. To sa im nedalo zobrať, potrebovali to. Ale zakázané to bolo.
Raz ste spomenuli, že vašou ambíciou je ľudí zabávať, napriek tomu ste v tomto období boli oklieštení mnohými mantinelmi. Ako sa s tým dalo pracovať?
Nič iné sme nerobili ani sme sa o nič iné nesnažili ako zabávať publikum, ale takým spôsobom, aby sa to páčilo aj nám: aby sme sa nevnucovali a nekalkulovali s tým, čo by publikum asi chcelo a čo by mohlo zabrať. Robili sme to, čo sa zdalo smiešne a zábavné nám a, našťastie, sa vždy našli ľudia, ktorí boli naladení na rovnakú strunu ako my.
Ako ste sa v rámci programu Ktosi je za dverami pripravovali na hostí?
Na niektorých veľmi dôkladne. Jedným z takých bolo vystúpenie s Kamilou Magálovou, to bolo napísané do bodky. V niektorých prípadoch sme dali priestor aj momentálnej improvizácii. Takže sa uplatnili obidva spôsoby.
Podľa čoho ste to posudzovali?
Podľa hosťa. Keď tam bol napríklad Vladimír Mináč alebo Viktor Kubal, tak by sa nehodilo, aby sme im napísali, čo majú hovoriť.
Ktorý spôsob bol pre vás zábavnejší?
To sa nedá takto posúdiť, bola to lotéria.
Asi v tom bolo to čaro.
Asi áno.
Kedy nastalo v tomto smere akési uvoľnenie, keď už ste sa nemuseli na pódiu takpovediac strážiť?
Po roku 1989, ale už v 80. rokoch sa zovretie režimu postupne uvoľňovalo. Lebo žiadne zovretie nevydrží večne. Aj keď zovretie päsť, po čase ju uvoľníte. Potom prichádza obroda či úľava.
Ako ste to vnímali vy – na javisku?
Získali sme slobodu. Vtedy, keď prišla, sme sa, samozrejme, veľmi tešili. Netušili sme, že na slobodu treba byť pripravení. Nie je to len tak a nie je to ani také jednoduché, lebo slobodu nemáte len vy, ale aj tí, ktorí sa vám nepáčia (smiech). Takže s týmto sme veľmi nerátali, ale museli sme si na to zvyknúť.
Keď sa skončilo Ktosi je za dverami, nenastal u vás takpovediac útlm?
Útlm nenastal, pretože Ktosi je za dverami sa skončilo nedobrovoľne. Chceli od nás, aby sme urobili jeden diel, v ktorom by sme veľmi ostro napádali Ameriku a pre...
Zostáva vám 85% na dočítanie.