Komentátor týždenníka Respekt Vladimír Mlynář nazval posledný stret medzi ODS a HZDS počiatkom bitky o všetko. To „všetko“ spočívalo v tom, či sa podarí udržať kurz pokojného a dohodami podporeného rozdelenia federácie, alebo či budeme svedkami zničujúceho samorozpadu, ktorý by so sebou mohol priniesť problémy, o akých sa dovtedy vyjednávačom možno ani nesnívalo. Keď sa rozvádzajú manželia a vedia sa dohodnúť, je to síce bolestné, ale keď sa dohodnúť nedokážu, je to tragédia. Na svetlo sveta vyplávajú tie najnižšie pudy, aké možno u človeka nájsť. A explózia týchto pudov hrozila v prípade neriadeného samorozpadu.
Mečiar sa vyhrážal 5. októbra 1992, keď telefonoval do Prahy, že sa slovenský parlament nedostaví na rokovanie do zámku v Kolodějoch, pretože predtým je nutné prerokovať politické otázky medzi ODS a HZDS. Okrem iného aj problém únie a prednosť zákona o delení kompetencií pred zákonom o zániku federácie. Teda znova to isté. Občianska demokratická aliancia nevydržala a začala dôrazne požadovať jednostranné kroky českej strany aj za cenu obchádzania federálnej ústavy. Klaus ju však rýchlo upokojil. Nepôjdeme neústavnou cestou. Nemáme dôvod. Celý svet vie, kto je tomu všetkému na vine. Naopak, musíme byť tvrdí a neústupní. Iné praktiky na Slovákov neplatia.
Tak teda tvrdo a bez okolkov
Rokovanie v Kolodějoch sa síce 6. októbra nekonalo, ale delegácie ODS a HZDS sa v ten týždeň stretli v Jihlave v hoteli Zlatá hviezda. Václav Klaus sa ukázal ako razantný, sebavedomý a nekompromisný vyjednávač. Ešte predtým, než vstúpil do hotela, vyslovil pred zhromaždenými ľuďmi neobvykle tvrdé slová: „Nemáme kam ustupovať a nebudeme ustupovať. Prečo? Slovenská strana musí radikálne zmeniť svoj postoj, ktorý deklamuje v posledných dňoch. Ide o celú sériu evidentného porušovania už dohodnutých princípov a túto hru ODS nechce, nemôže, a preto ani nebude hrať. Od slovenskej strany požadujeme elementárnu pravdovravnosť.“ Prítomní občania odmenili svojho premiéra búrlivým potleskom. „Nedajte sa, pán Klaus, nedajte sa, musíte na nich tvrdo,“ kričala jedna pani a Klaus, ktorý predtým mnohokrát kritizoval tvrdé postoje k Mečiarovi, sa len usmieval a pokyvkával hlavou.
Slovenskí vyjednávači to mali ťažšie. Do hotela vchádzali za hlasného pokrikovania prítomných. Vzduchom lietali hrubé nadávky a raz musela dokonca zasahovať polícia. „Bolo to veľmi nepríjemné, ľudia boli hrozne agresívni,“ spomína Kňažko.
Tvrdé uvítanie pred hotelom sa odohralo aj vnútri. Českí vyjednávači odhodili úsmevy a všetku srdečnosť. Po povinnom podaní rúk Klaus položil na stôl dokument, kde stálo, že obe strany skoncujú so snahami o presadzovanie konfederácie a únie. Toto tu podpíšete a potom budeme rokovať ďalej. Zhruba toto bolo Mečiarovi a jeho ľuďom oznámené hneď na úvod.
Brunátny a panujúcou atmosférou viditeľne rozzúrený Mečiar si sadol a povedal jasné „nie“. Pokojnejší Michal Kováč nebol v zásade proti. A tak, paradoxne, prišlo na stret medzi Mečiarom a Kováčom. Hneď na začiatku tak musela byť schôdzka prerušená a Slováci si odišli vyjasniť svoje spory vedľa. „Mečiar Kováčovi vynadal a povedal mu, nech už preboha mlčí. Premiér vedel, čo budú Česi chcieť, ale nechcel hneď ustupovať. Potrebovali sme presadiť prednosť zákona o prevode kompetencií pred zákonom o zániku federácie,“ vysvetľuje Anna Nagyová.
Kováč však neustúpil a spolu s Mackom, Zieleniecom a Uhdom spísali nový návrh dokumentu. Mečiar odmietol aj druhú verziu a okamžite sa konala ďalšia slovenská porada. „Teraz už Mečiar súhlasil, pretože tam boli návrhy na celú sériu dohôd. Povedal Kováčovi, vidíš, Michal, nemôžeš sa tak ponáhľať. Keby sme to podpísali hneď, nemáme teraz nič. Kováč len stál a prikyvoval,“ spomína Nagyová.
Slováci teda súhlasili, ale Mečiar vyzval ODS, nech potvrdí prednosť zákona o kompetenciách. Nasledovali krátke opletačky o to, čo kto komu sľúbi. Klaus nemal v úmysle ustupovať a Mečiar nakoniec podpisoval ako prvý. ODS vzápätí potvrdila, že slovenskej požiadavke vyhovie. „Nič nebolo isté. Boli sme natoľko znepokojení predchádzajúcim postupom slovenskej strany, že sme proste neboli ochotní k ničomu sa zaviazať predtým, než Mečiar sľúbi koniec rokovaní o únii a konfederácii. Jednoducho sme mu neverili, to je celé,“ spresňuje Macek. Mečiar dokonca potvrdil aj skutočnosť, že v roku 1993 už nebude federálny rozpočet, teda inými slovami ani federácia, respektíve iná forma súštátia. Bez spoločnej kasy to predsa nejde.
Jihlavské rokovanie bolo teda navzdory počiatočnému napätiu nakoniec veľmi úspešné a plodné. Prvýkrát sa tu hovorilo o colnej únii či menovej a platobnej dohode. Česká strana predložila dvanásť kvalitných medzištátnych zmlúv týkajúcich sa dôchodkov, sociálneho poistenia, liečebnej starostlivosti a podobne, teda dohôd, ktoré už vo svojej podstate počítali s riešením problémov po rozdelení štátu. Slováci sa znova prejavili pri debate o vojensko-politickej zmluve, kde požadovali záväzok, aby sa jedna krajina nemohla stáť nástupišťom agresie proti druhej krajine. Mečiar sa ani netajil svojimi obavami z Maďarska. To bolo doslova jeho nočnou morou.
Jihlavské rozhovory boli pre slovenských vyjednávačov studenou sprchou. Českí hostitelia boli totiž od začiatku až do konca veľmi nepriateľskí až nevrlí. Súčasťou „tvrdého“ českého plánu bola podľa Anny Nagyovej dokonca aj taktika „vyhladovania“ slovenskej delegácie.
„Bolo to veľmi nepríjemné. Za celý deň sme nedostali poriadne najesť ani napiť. Podávala sa iba neveľmi dobrá káva, sušienky a minerálka. Všetci sa na nás pozerali krivo a nikto sa neusmial, nezažartoval, proste nič z toho, na čo sme boli zvyknutí z predchádzajúcich rokovaní,“ spomína Nagyová. Podľa nej potom slovenská vláda riešila problém, či má českú nepohostinnosť oplatiť na najbližšom bratislavskom rokovaní. „Padali návrhy, aby sme im to vrátili, že vraj budeme len rokovať a nič viac. Ja jediná som všetkých mužov presviedčala, že práve to je tá najväčšia hlúposť, ktorú by sme mohli urobiť. Mečiar mi nakoniec dal voľnú ruku a ja som sa postarala o skutočne dôstojné privítanie. Keď potom Česi prišli do Bratislavy, v Úrade vlády ich čakali stoly plné jedla a pitia. Všetko bolo poruke, každý sa smial a nálada bola vynikajúca. Nemám dôvod sa chváliť, ale v nestráženej chvíľke za mnou prišiel pán Klaus, pobozkal mi ruku a ospravedlnil sa za Jihlavu. A ešte niečo. Pánovi Zieleniecovi tak zachutila štrúdľa, že som mu pár kúskov pribalila na cestu domov. Pamätám sa, ako sa mu až nadúvali líca, ako tú štrúdľu s chuťou jedol,“ smeje sa dnes Nagyová.
Viac sa dočítate v knihe Karola Wolfa Po druhý raz a naposledy alebo Mierové rozdelenie Československa
O knihe
31. decembra 1992 zanikla Česká a Slovenská Federatívna Republika. Čo všetko tomuto aktu predchádzalo? O čom sa v skutočne tri hodiny hádali Vladimír Mečiar a Václav Klaus v záhrade vily Tugendhat? Ako si na udalosti spred tridsiatich rokov spomína bývalá Mečiarova pravá ruka Anna Nagyová? Novinár Karol Wolf spomína na politiku a politikov búrlivých deväťdesiatych rokov a na jej presah do dnešných dní. Kniha prvýkrát vyšla v roku 1998.
O autorovi
KAROL WOLF (*1969)
Vyštudoval gymnázium v Nitre a v roku 1995 ukončil štúdiá filozofie a sociológie na Univerzite Komenského v Bratislave. V rokoch 1990 – 1991 prispieval do denníka Verejnosť, kde bol hlavným editorom stránky určenej pre členov Občianskej demokratickej mládeže. V roku 1991 začal pracovať ako slovenský spravodajca denníka Telegraf, ešte v tom istom roku prešiel do denníka MF DNES, pre ktorý pracoval až do roku 2000. Venoval sa najmä slovenskej politickej scéne, maďarsko-slovenským a česko-slovenským vzťahom. Získal viacero novinárskych ocenení a spolupracoval aj s týždenníkmi Domino Fórum, Reflex a denníkom SME. V roku 2000 založil PR agentúru Dynamic Relations 2000, ktorá získala mnohé ocenenia na slovenskej aj svetovej PR scéne. V posledných rokoch občasne prispieva do rubriky Osobnosti pre HN v Hospodárskych novinách.